Sedím v autobuse a kdesi vo vnútri cítim jemné chvenie. Podvedomý strach z neznámeho sa mieša s očakávaním, radosťou, s čarom nepoznaného, nového dobrodružstva...

V hlave si po stýkrát opakujem zoznam vecí: tričká, leukoplasty, pršiplášť, opaľovací krém, baterka, oriešky, lieky, glukomer, mám dobrú obuv? Vydrží? Mohla som pribaliť viac ponožiek. A zvládnem to vôbec? Telo si tiež pamätá na ďaleko lepšie kondičné časy. Z plánovaných aspoň päť kíl som neschudla ani deko. O to viac som sa modlila. Aby som to celé prežila.

Koncentračný tábor Auschwitz - Birkenau

Dworzec Kraków główny. Batožinu odložím do úschovne, v bazilike pošeptám rýchlu modlitbu a zapálim za neho sviečku. Na rynku si dám kávu s mliekom a spolu s davom turistov, domácich a holubov sa ponorím do atmosféry tohto čarovného kráľovského mesta. Pozriem na hodinky a aj keď sa mi veľmi nechce, musím ísť ďalej.

Poproszę jeden bilet do Oświęcimia - hovorím šoférovi a zhruba o hodinu som na mieste. Zastávka Muzeum Auschwitz. Na moje prekvapenie neprežívam nejaké veľké emócie. Po celodennej ceste mi na viečka sadá únava, na sekundu vidím obraz tisícov vyplašených, unavených a ustráchaných Židov, ktorí tu takto pred 80 rokmi stratili všetko. Vieru, nádej i ľudskú dôstojnosť.

2x zablúdim, opýtam sa miestnych na cestu a o niekoľko minút som na mieste. Ubytujem sa a o dve hodiny som už s ostatnými účastníkmi na pive. Angličtina sa mieša so slovenčinou a ja podľa akcentu identifikujem kraje mojich spoluputujúcich,  s ktorými budem zdieľať najbližších 8 dní.

Napätie postupne opadá a začínam mať zreteľný pocit, že to bude dobré. Že títo cudzí ľudia okolo mňa sú dobrí. Usmejem sa a prvýkrát pociťujem niečo, čo tu budem cítiť ešte veľakrát. Obyčajnú krehkú ľudskosť.

V nedeľu absolvujeme celodennú prehliadku koncentračného tábora Auschwitz - Birkenau, ktorú spracovávame každý po svojom. Občas si nenápadne dávam slnečné okuliare, spod ktorých sa nesmelo kotúľajú slzy hanby. Za mňa, za teba, za všetko, čoho sme boli schopní my – ľudia.

Večer sa už nesie v uvoľnenej atmosfére a oficiálne sa predstavujeme. Právnici, psychologička, lekári, architektky, zopár ľudí pracujúcich v médiách, veľa pedagógov. Dokopy 39 ľudí. Väčšinou Slováci, štyria Česi, dve Holanďanky, Američanky a anglický pár židovského pôvodu.

Pochod Vrba - Wetzler

Tak toto sme my – účastníci júlového termínu 10. ročníka pochodu Vrba – Wetzler Memoriál 2024. Je pondelok ráno a my vyrážame. V duchu  sa opäť prežehnám, myslím na neho a vydávam sa na strastiplnú 130 km trasu z Osvienčimu do Žiliny. Začíname presne tam, odkiaľ 7. apríla 1944 utiekli i dvaja slovenskí Židia Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler a svetu tak ako prví dali 32-stranovú správu s očitým svedectvom nacistických zverstiev.

Nebudem tvrdiť, že pochod je v pohode. Lebo nie je. Je to fyzicky náročná trasa s množstvom kopcov cez Beskydy a ak máte pocit, že ste už v koncoch a na ďalší kopec sa už určite nevyštveráte, vyštveráte. Lebo ak hlava dá povel, nohy idú. (V krajnom prípade je však ako poistka sprevádzajúce vozidlo).

Vrba - Wetzler Memoriál však nie je len o pochodovaní. O histórii. O sile tohto príbehu. O turistike. Je hlavne o slobode. O priateľstve. Odhodlaní. O krehkosti bytia. O deľbe s posledným pollitrom vody, hroznovým cukrom i toaletným papierom. O odhalených dušiach. O našich krížoch, krivdách a snoch, ktoré sme tam vláčili so sebou. O množstve otlakov, odrenín, pádov i víťazstiev. O večeroch s gitarou a spevom.

Je to 130 km výzvy, tolerancie a pomoci. Nadávok (na seba, či mi toto tu bolo treba) i modlitieb, sĺz i hurónskeho smiechu, ticha i družných rozhovorov, nekonečnej únavy i prívalu energie, dna fyzických síl i psychickej podpory.

Je to 130 km lásky, nových priateľstiev a posolstva, že svet je predsa len krásne miesto. Je to oslava slobody a života. A tak tam niekde na pomedzí poľsko-slovenských hôr, medzi ľuďmi rôznych pováh, profesií, názorov, veku a náboženstiev som sa naučila o živote veľmi veľa.

Naučila som sa, že ľudia sú stále dobrí.  Že človek má vždy na výber z viacerých možností. Že keď mám pocit, že ďalej to už nedám, vždy ma niekto zozadu potlačí o kúsok dopredu. A že sa mám napriek všetkému veľmi dobre. Spoznali sme sa navzájom a spoznali aj samých seba. Obyčajní, nedokonalí a zraniteľní, ale schopní niesť svoje osudy, bolesti a sny.

Pozn. V decembri sme sa o Vrbovi a Wetzlerovi opäť rozprávali, bol si jeden z mála z môjho okolia, kto tento príbeh poznal a mne sa tak marí, že pred rokmi som ho prvýkrát počula práve od teba. V januári si chcel, aby som ti priniesla do nemocnice Vrbovu knihu Utiekol som z Osvienčimu. Bol si však už slabý, kniha sa mi zdala pre teba objemná a ťažká, tak som ti priniesla Leviho Je to človek. A potom si náhle... Záložka stále čaká na s. 14. Ďakujem, oci, že sme ten pochod absolvovali spolu.