Samozrejme, že si robím kozy. Včera prebehla debata medzi mojimi priateľkami, čo ich na túto tému ťaží najviac a všetky sme nejak uviazli v téme rodičovstvo.

Napokon, robota nie je zajac, neutečie, ale tie decká, to chce niekedy vziať aj farbičky do ruky, byť cielene hnusná (ergo dôsledná), ísť príkladom (nezožrať dve čokolády denne, kým ich štopeme brokolicou) a viesť ich k domácim prácam (kým vizualizujeme pohár oroseného prosecca).

Mama - každá iná

Prišli sme na to, že sme síce každá pristúpili k tejto problematike troška inak, z inej štartovacej čiary a dopadlo to všelijako (ale veď všetci malí hajzlíci prežili, tak čo...), ale všetky sme konali z lásky.

V téme rodina a práca ešte výrazne vystupuje faktor ušlých príležitostí - roky prípravy budúcej inteligencie a tvorcov HDP nám systém nijak nekompenzuje, dôchodky máme kvôli materským biedne a ešte tým naserinkáme potenciálnych zamestnávateľov.

Vrátilo ma to v myšlienkach 20 rokov dozadu. Medzi deckom číslo jedna a dva bol rozdiel len rok a trištvrte a teda poviem vám, prvý rok života druhej dcéry mám zastretý laktačnou hmlou. Alebo ma len podvedomie chránilo pred kompletným zbesnením.

Nekecám, celé dni som len niekoho uspávala! Jedna spala 5x, druhá 3. Jedna 3x, druhá 2. Keď bolo číslo jedna hore, chcelo, aby som jej kreslila žaby. Do nemoty!!! (nemám emotikon zvracajúcej matky). Dookola!

Z doteraz neznámych dôvodov chcela, aby tie žaby viseli z kresleného lustra. Postupne som sa dostala do stavu mysle, keď som vytesnila aj tie šialene hlasné hrajúce hračky (doteraz mám po započutí twinkle twinkle little star stav podobný anafylaktickému šoku) a prežívala dni ako retardovaný zomby.

Na ultrabehy vás pripravia deti

O pár rokov neskôr som sa dostala k ultrabehom. To sa plahočíte lesmi viac ako 50km. Aj 120. Klasicky sa ma ľudia pýtajú, ako sa to dá zvládnuť. Vravím im, že ja ani neviem, akoby zavriem myseľ a len idem. Ako dilinko.  

A v tom mi to docvaklo! Veď to tie materské z nás robia azbestové tvory! Na prípravu na ultra nie je nič lepšie, ako decko, ktoré vám 25tykrát rozsype sto kusové puzzle, lebo si chce s mamou skladať! Hneď ako dokreslím žaby, ktoré visia z lustra (neskôr pribudli aj kačky. Teraz to vnímam ako vážne obohatenie mojej dennej materskej rutiny). A uspím číslo dva.

Určite mojej výkonnosti a mentálnej pripravenosti prispeli aj pobyty vonku, keď som čupela v pieskovisku, jednou rukou držala novorodenca a bez hanby ho dojčila a druhou rukou vyklápala bábovky. Keď sa vám náhodou vynorila spomienka na šialenú ženskú, čo s odhaleným prsom, dojčiac bábo, naháňa po sídlisku iné dieťa (ktoré si myslelo, že je vtipné), tak to som bola ja!

Každopádne, som presvedčená, že súčasťou pracovných pohovorov by mal byť úprimný záujem o to, akým mordorom prešla tá-ktorá žena. Lebo sme to my, ktoré dokážeme vďaka tomu robiť každou rukou niečo iné, niečo počúvať, iné sledovať, nohou pridržať dvere a druhou zabuchnúť dvierka.

Nesnažte sa predstaviť si to. Jednoducho to dokážeme. Je to paranormálne, ale dokážeme to! Zamestnávatelia by mali uprednostňovať matky, lebo sú to Xeny a navyše všetky umelecky nadané!

Úprimne si myslím, že by sme mali byť na seba oprávnene hrdé. Žaby z nás urobili lepších ľudí. Fungujeme v spoločnosti, kde sa prioritizuje výkon a výsledky. Ale v srdciach aj tak vieme, že vychovať lepšie verzie nás, je aj tak najdôležitejšie.

Nech to robí každá ako chce. A robota furt nie je ten zajac :)