Na Pohodu chodím s prestávkami od roku 2008. Toto bola jedenásta. Zažila som všetky možné počasia aj búrky, vrátane tej, ktorá si v roku 2009 vyžiadala dva životy. Ale evakuovaná v letiskovej veži som bola prvýkrát.

Pohoda 2024: Robili sme si z predpovede žarty

Predpoveď počasia sme sledovali stále a čakali sme aj búrku. Práve sme s rodinou - manželom a dvomi deťmi a s kamarátmi s ich dvomi deťmi v gastro zóne dojedali večeru, keď sa začal koncert Pražského výberu na neďalekom hlavnom pódiu.

Riaditeľ festivalu Pohoda Michal Kaščák ho uviedol s informáciou, že festival čakajú dve búrky - okolo 20-tej hodiny a ďalšiu medzi 22-24-tou hodinou. Ešte nevedia, či budú s bleskami. Rozhodli sme sa hneď presunúť k pódiu najbližšie k rodinnému mestečku, kde sa mal o ôsmej začať koncert Jany Kirschner, na ktorý sme chceli ísť.

Bolo to strategické miesto blízko k veľkému stanu, kde sa koná program pre deti a zároveň blízko k nášmu stanu v stanovom mestečku pre rodiny aj k letiskovej veži.

Smerom od Bratislavy sme videli čierňavu s občasnými bleskami. Fúkalo smerom od Inovca, nad ktorým sme videli pás hustého lejaku, ktorý sa dotýkal kopca. Z Bratislavy sme mali informáciu, že tam sa už búrka prehnala a bola mierna.

Vetra sa bojím, ale tento nevzbudzoval strach. Bol stály, bez nárazov a nezdal sa ani silný. Pred pódiom sa zhromažďovali ľudia a prebiehala zvuková skúška.

Foto - Martin a Michal Pevný 

Ešte sme žartovali a posielali sme domov rodičom smiešne fotky, robili sme si videá a smiali sa na grafe SHMÚ, ktorý ukazoval smery vetra zo všetkých strán. Deti mali neznesiteľne veľa energie a my dospelí kriticky málo. Počítali sme s tým, že koncert zrejme neodohrajú celý a že v istom momente budeme musieť prebehnúť skryť sa do veľkého family stanu, kde to prečkáme. Očakávali sme silný lejak a blesky, ale určite nie to, čo prišlo.

Evakuovaní v letiskovej veži

Pár minút po ôsmej na pódiu oznámili, že festival je prerušený pre blížiacu sa búrku a vyzvali nás, aby sme sa išli schovať do stanov alebo áut. Hneď sme vyrazili do family stanu, kam sme dorazili medzi prvými. Snažili sme sa podľa inštrukcií nájsť miesto čo najďalej od kovových konštrukcií a zároveň tak, aby sme boli krytí pred lejakom. Napadlo mi, či by nebolo lepšie ísť do letiskovej veže.

V tej chvíli nám z pódia povedali, že nám odporúčajú ísť s deťmi do letiskovej veže, pretože očakávajú silnú búrku. Nechali sme tam naše vozíky s vecami, zobrali sme si iba deku a fľaše s vodou. Išli sme cez vytvorený koridor, kde predtým stálo kontrolné stanovisko pri vchode do stanového mestečka pre rodiny s deťmi a chodníkom medzi stanmi smerom k veži.

Boli sme takmer na začiatku sprievodu a išli sme s davom. Po vstupe sme začali stúpať hore schodiskom, no o chvíľu pani z hora kričala, že tam narazili na zamknuté dvere. Začali sme schádzať aj s ostatnými a oproti nám išli ľudia hore. Rozhodli sme sa zakotviť na prvom medziposchodí v rohu s oknom s nepriehľadným sklom. Sadli sme si na parapet a na deku na zemi.

V druhom rohu sa utáborila ďalšia rodina. Nevedeli sme, koľko tam budeme. Bolo tam teplo, ťažký vzduch a potili sme sa. Okolo nás prechádzali desiatky, možno stovky ľudí ďalej hore. Po chvíli sme videli prvého človeka v usporiadateľskej reflexnej veste a vzápätí sme pocítili závan vzduchu a počuli, ako ľudia hovoria, že hore otvorili a sú tam veľké miestnosti.

Rozhodli sme sa ostať na našom mieste, aby sme mali blízko k východu. Ľudia stále prúdili, najprv suchí, postupne opršaní a neskôr úplne premočení. Pýtali sme sa ich, ako je vonku. Okrem toho, že sme nič nevideli, sme pre hluk množstva ľudí ani nič nepočuli. Zhasli sa svetlá a bolo jasné, že vypadol prúd. O chvíľu sa rozsvietili, všetci zajasali a vzápätí opäť zhaslo. Spomenuli sme si na vetu nemenovaného politika: “Bola to iná radosť, bol to smútok.”

Deti sa veľmi báli

Niektorí zasvietili svetlá na mobiloch. Zistila som, že nemám signál ani internet, takže som nevedela dať vedieť rodine, že sme v poriadku a mala som zlý pocit, či sa nebudú znepokojovať, keď sme sa im už neozvali. Deti sa veľmi báli. Snažili sme sa ich upokojiť. A hlavne sme sa snažili byť pokojní my. Aj keď v takej zvláštnej klaustrofobickej situácii, keď sa dav tlačí na jedno miesto, mi nebolo všetko jedno.

V dave sa mihol aj riaditeľ Kaščák s výrazom tváre, že mu tiež nie je všetko jedno a s mobilom pri uchu. Naspäť sme ho už vychádzať nevideli. Dav stále prúdil. Ľudia zozadu začali kričať, aby sa tí vpredu posúvali rýchlejšie, lebo vonku čaká ešte veľa ľudí s deťmi. Chvíľu potom sa prúd ľudí zastavil. Podlaha na schodisku bola úplne mokrá.

Naskočil signál, napísala som domov a pustila som deťom smiešne videá s mačkami, ktoré sa ľakajú vyskakujúcich chlebov z hriankovačov a rozbíjajú kvetináče. Deti sa začali smiať a tak sme prečkali.

Dve panie od organizátorov prechádzali hore s tým, že najhoršie už je za nami. Zhora sa ozval jasot. Niektorí tú informáciu pochopili tak, že už sa môže von, ale organizátorky rýchlo uviedli na pravú mieru, že stále je búrka, len už ubrala na sile. O chvíľu nám prišli povedať, že môžeme ísť pomaly von. Vyšli sme, nevediac, čo nás čaká.

Spomienky na rok 2009

Už nepršalo, ani nefúkalo, ale boli strašidelné blesky jeden za druhým zo všetkých strán sprevádzané hrmením. Niektoré boli, našťastie, vodorovné a rozvetvovali sa ako ohňostroje. Bleskov sa bojím, takže ma prepadol zlý pocit, keď sme už neboli v bezpečí veže, ale na otvorenom priestranstve. Mierili sme do veľkého family stanu, kde sme chceli prečkať zvyšok búrky.

Muži išli skontrolovať stany. Keď sme tam dorazili, zistili sme, že tam takmer nikto nie je, čo nás zneistilo. V areáli sme videli svetlá záchranných zložiek, ale nevedeli sme, o čo ide. Snažili sme sa sadnúť si čo najďalej od kovových konštrukcií. Hovorila som kamarátke, že by bolo lepšie sa vrátiť do veže. Vtedy prišiel niekto z usporiadateľov, aby sme odtiaľ išli preč, lebo tam môže udrieť blesk alebo spadnúť stan a že dva stany už spadli. To ma pri spomienke na rok 2009 vystrašilo ako zlé deja vu.

Vybehli sme von na priestranstvo pred stan a čakali na môjho manžela. To bola pre mňa najkrízovejšia chvíľa. Nad hlavami nám šľahali blesky, deti boli vydesené, muž nechodil a zdalo sa mi, že všade sme blízko kovových konštrukcií. Našťastie, o pár sekúnd sa objavil manžel. Kamaráti sa dohodli, že pôjdu do auta a tak sme sa k nim pridali.

Spúšť na Pohode

Cestou sme zbadali tú spúšť. Zátarasy, ploty a banery boli pováľané. Ľudia pokojne kráčali smerom ku stanovému mestečku. V niektorých stánkoch s občerstvením sa svietilo. Cestou sme si spomenuli, ako je to k autu ďaleko, hoci sme parkovali hneď pri vstupe do festivalu. Mám zlomený malíček na nohe, ale napriek tomu som inštinktívne kráčala rýchlo. Povedali sme si, že bolo dobré rozhodnutie ísť do veže, a nie do auta, kam by sme prísť nestihli.

Foto - Martin a Michal Pevný

Na otvorenom priestranstve mimo kovových konštrukcií a medzi ľuďmi som sa cítila bezpečenejšie. Dúfali sme, že nikto nie je ranený a hlavne, že nikto nezomrel. Cestou sme míňali aj zvalené mobilné toalety. Na jednej sedeli dvaja ľudia a okolo stojaci ich povzbudzovali, aby sa pobozkali.

Vládla pokojná atmosféra, ľudia odchádzali, niektorí už s batožinou. Konečne sme dorazili k autu a čítali prvé správy, že spadol stan Slovenskej sporiteľne. Zase ten. Správy o zranených ale vyzerali pozitívne. Rozhodovali sme sa, čo spraviť. Vozík a dva stany so všetkými vecami sme nechali v areáli. Nebolo jasné, či festival bude pokračovať. Skôr sme počítali s tým, že nie. Chceli sme ísť prespať k mojim rodičom a ráno sa vrátiť na program alebo v prípade zrušenia iba poskladať stany.

Nevedeli sme, či vyraziť hneď bez vecí alebo neskôr s rizikom, že sa pre zápchy už nebude možné dostať von. Cez deň by to bolo jednoduchšie, ale bola tma a pršalo. Napokon sme sa dohodli, že muži pôjdu a pomôžu si rýchlo zložiť stany a odviesť veci. Netušila som, koľko to bude trvať. Zase začalo pršať, ale blesky už boli iba sem-tam. Stále som skrolovala správy, odpisovala na správy kamarátkami, ktoré kontrolovali, či sme v poriadku. Vypadával internet.

Manžel sa vrátil asi o pol hodinu, ale iba s vozíkom, pretože začalo liať. Zistili sme, že sme spredu zablokovaní stále tým istým autom, ako keď odchádzal. Opäť sa s kamarátom vydali naspäť po stany. Deťom sa, našťastie, podarilo zaspať. Prestalo pršať, ja som sa tiež upokojila a začínalo sa mi tiež driemať.

Cesta sa uvoľnila. Manžel sa vrátil zázračne rýchlo, asi o hodinu, aj so všetkými pobalenými vecami. Pomerne plynulo a rýchlo sme sa dostali z areálu a aj k mojim rodičom.

Boli sme prekvapení, ako sa to rýchlo zbehlo. Keďže najhoršie sme prečkali vo vnútri, akoby nám chýbal dielik do skladačky, ktorý by tú spúšť a zrušenie festivalu vysvetlil.

(Autorka je externou spolupracovníčkou portálu Ženy v meste)