O mesiac oslávim 31 rokov. Podľa nepísaných pravidiel a očakávaní by som už dávno mala mať aspoň dve deti, muža a ideálne vlastniť aj aspoň jednu nehnuteľnosť.

Ako dieťa som si to predstavovala úplne jednoducho – malá Katka verila, že dosiahne všetko, čo jej hovoria, že by mala. Môj život bol predurčený na akýsi „správny“ scenár, ktorý sa rovnako ako u mnohých iných mal držať pevne nalinajkovaných očakávaní.

Môj život je len môj

No, ako sa zdá, môj život priniesol niečo úplne iné. Roky ma naučili, čo som v detstve netušila – že môj život je len a len môj a že mám právo určiť, koho doň pustím a ako sa v ňom budem hýbať.

Ako dospelá žena som si uvedomila, že toto celé „správne nastavenie“ vôbec nemusí byť správne pre mňa. Uvedomila som si, že mám právo rozhodnúť sa, čo chcem a koho k sebe pustím.

A to je kľúčový moment: single život v 30-ke nie je o osamelosti alebo nedostatku možností. Je to o sile, ktorá pramení z vedomého výberu, z nastavených hraníc a z odmietnutia predstavy, že musím do svojho života prijať hocikoho len preto, že „by som mala.“

Pravda je, že medzi moje priority nepatrí robenie si detí a teda ani to, aby som nejakému mužovi vyprážala rezne, lebo na ne má zrovna chuť. A to ja celkom veľa a fakt dobre varím! Mám hranice a svoje ambície.

A v rámci týchto posunov vidím stále jasnejšie – nie všetci muži dokážu prijať, že si idem za svojím, že som nezávislá, že poznám svoju hodnotu a že už nečakám, že mi niekto bude rozprávať, kde „mám“ stáť a čo „mám“ robiť.

Navyše, spoločnosť ešte stále očakáva, že ženy budú nasledovať rovnaké vzory, ktoré sa udržiavali desaťročia. Napriek tomu, že sa priemerný vek prvorodičiek zvýšil a ženy majú viac možností, ako kedykoľvek predtým, stále existuje tlak, aby sa „usadili.“

Všetko sa mení materskou

Štatistiky nám vravia jasne: priemerný vek, kedy sa žene narodí prvé dieťa, sa neustále posúva. Niektorí muži však ešte stále majú problém prijať, že ženy si dnes môžu vybrať vlastnú cestu, nezávislú od klasických vzorcov.

Tu sa teda teoreticky môže začať diskusia o feministických hodnotách a ich význame. Viem, že sú muži, ktorí tieto hodnoty chápu a dokonca ich podporujú. Je ich viac, ako by sme si mysleli. Ale nahlas sa k nim priznávajú len málokedy.

Prečo? Pretože by ich niekto mohol označiť za „príliš zženštilých“ alebo „príliš citlivých.“ Na podporu ženských práv sa stále pozerá ako na niečo, čo „oslabuje“ mužskú identitu, a to aj napriek tomu, že pre rozvoj zdravých vzťahov je práve rovnosť kľúčová.

Potrebujeme feministických mužov, ktorí sa neboja za nás postaviť, pretože chápu, že silná žena nie je hrozbou, ale partnerkou. V skutočnosti sme svedkami toho, ako sa v spoločnosti ženy stále stretávajú s prekážkami len kvôli tomu, že sú ženy.

Žien v politike je málo a tie, ktoré tam sú, čelia nemiestnym útokom a urážkam. Tie sú  dôkazom toho, že ak chceme, aby ženy mali rovnocenné postavenie, nestačí to len deklarovať; je potrebné zmeniť spôsob, akým sú vnímané. Keď sa ženy rozhodnú pre kariéru, alebo keď sa vracajú z materskej dovolenky, ktorá ale rozhodne nie je dovolenkou, čakajú ich ďalšie nástrahy.

Štatistiky potvrdzujú, že len málo žien sa vráti na tú istú pozíciu po materskej – miesto toho sú nútené začínať od nuly alebo bojovať za každé uznanie. Mnohé z nich tak odkladajú rodinné záväzky, pretože chcú byť v prvom rade úspešné vo svojej kariére, alebo aspoň nechcú o svoju kariéru prísť. Prečo by si mali vybrať medzi rodinou a kariérou, keď muži takéto dilemy riešiť nemusia?

Potrebujeme k zmene mužov

Vo verejnom diskurze stále rezonuje otázka, či teda vôbec potrebujeme mužov, keď sme také rozmaznané  a nezávislé. Pravda je taká, že áno, potrebujeme.  No nie tých, ktorí nás chcú „umravniť,“ znevažujú našu silu a postoj, či nás vidia iba ako objekt. Potrebujeme mužov, ktorí chápu, že vzťah s nezávislou ženou nie je boj o moc, ale spojenie dvoch ľudí, ktorí sa vzájomne rešpektujú a podporujú.

Úprimne, keby sme veľmi chceli, zaiste by sa niekto našiel, kto by si nás zavesil na krk. O to my však úprimne nestojíme. Nemáme záujem o emocionálne nestabilných mužov, ani nemáme záujem stať sa niekoho osobnou terapeutkou. Každá z nás má dosť vlastných výziev a naša rola v živote nie je robiť náplasť na nevyzreté ego. Toto je ďalšia z vecí, ktorá mnohých mužov zneisťuje.

Keď si udržiavame vlastné hranice a odmietame sa nechať, stávame sa v ich očiach „nepríjemnými feministkami“ alebo niekým, kto sa „hrá na silnú“. Ale byť feministkou predsa neznamená nenávidieť mužov – znamená to mať odvahu rozhodovať sa, koho pustíme k sebe bližšie, a koho nie. Znamená to žiť slobodne a nie byť ticho len preto, že by si niekto mohol myslieť, že nás tá sloboda robí príliš náročnými. A tak som si dnes, na prahu svojich 31 rokov, istá v jedinej veci – život, ktorý žijem, je len môj.

Malá Katka si kedysi predstavovala svet, kde bude hrať rolu, ktorú jej ostatní nadiktujú. Dnes však viem, že mojím cieľom nie je uspokojenie očakávaní, ale nájdenie vlastnej cesty. Či už ma tento svet vníma ako „starú dievku“ alebo ako „príliš emancipovanú“ – to je mi úprimne úplne jedno. Naučila som sa, že moje hranice a priority nie sú zárukou osamelosti, ale prejavom vnútornej sily.

Mužov potrebujeme – nie však všetkých, ale len tých, ktorí chápu hodnotu rovnocennosti. Lebo ja sa rada o niekoho postarám, rada budem oporou. Ale len tomu, kto si to zaslúži. A hej. O mesiac oslávim 31 a viem, že stojím presne tam, kde som vždy mala byť. Že som dobre.