Nepamätám si presne, ako sme sa zoznámili. No zrejme to poznáte aj vy. Niektorí ľudia vám celkom potichučky vstúpia do života a vy veľmi rýchlo nadobudnete pocit, že sa poznáte už sto rokov. A možno aj viac. 

S ňou to bolo také isté. Očarili ma jej anjeli. Vyzerajú ako živí. Takí jemní a predsa takí silní. Pozeráte sa na tie obrazy a zrazu sa vám zdá, že sa s vami zhovárajú (a to ste predtým nič nepili, ani nefičíte na žiadnych veselých pilulkách). No odtrhnete od nich oči, idete ďalej, na ďalší deň sa zobudíte a stále ich máte kdesi v hlave a z ničoho nič sa len tak mlčky vynoria uprostred dňa.

Katka ich začala maľovať krátko po tom, ako jej pred troma rokmi diagnostikovali rakovinu prsníka. Mala len 37 rokov a doma dvojročného syna. Nahmatala si hrčku a neprešiel ani mesiac, už ležala na operačnom stole. Keď sa z nemocnice vrátila domov, rozhodla sa nakúpiť farby, plátna a štetce a všetky svoje pocity zo seba „vymaľovala“. Nikdy predtým to nerobila. No zrazu počas jediného dňa namaľovala sedem anjelov a maľovala stále ďalej.  

Dlho som ju sledovala len na fejsbúku. Bola priateľkou niekoho z mojich priateľov. A potom sme sa stretli aj osobne. Na jej výstave v Onkologickom ústave svätej Alžbety v Bratislave. Vedeli ste, že v jeho  Preventívnom centre sa v rámci cyklu „Umenie, ktoré lieči“, konalo už takmer 70 expozícií? Ja teda nie. No podľa mňa je to úžasná myšlienka. Tam som sa dozvedela celý jej príbeh. A nevedela som, čo mám obdivovať viac – jej umenie, alebo silu, úprimnosť a pokoru, s ktorými zvláda svoju chorobu.

Tretie stretnutie sa konalo u nej doma. Priamo v obývačke, kde maľuje. Prišla som si pre svojich anjelov. Nech ma už nemátajú v hlave, nech na mňa radšej pozerajú zo steny

Ako vravím, sú ľudia ktorí vám celkom potichučky vstúpia do života. Možno len na krátky okamih a potom zase idete každý svojou cestou. No predsa kúsok z nich v tom vašom živote zostane už navždy.