Ženských vzorov je neúrekom, ale značne sa podceňuje to, čo ženy urobili, hovorí v rozhovore Alena Bučeková, ktorá vedie bratislavský ženský spolok Živena. Odbor Živeny v Bratislave, ktorý vznikol 26. apríla 1922, oslavuje 100 rokov od svojho vzniku. Menil osudy žien i Bratislavy.

V Bratislave malo byť prvé námestie pomenované podľa najstaršieho ženského spolku Živena. Aký má Živena vzťah k námestiu za Pradiarňou v Ružinove?

Vzťah nie je ani tak k námestiu, to pred sto rokmi neexistovalo, ale k samotnej Pradiarni. Začnem trochu okľukou. Tým, že Bratislava bola po prvej svetovej vojne novým mestom, ktoré sa dynamicky rozvíjalo,  bolo prísľubom lepšej práce a lepšieho života. Z celého Slovenska prichádzali do Bratislavy aj mladé dievčatá. Bohužiaľ, väčšinou neskúsené, nevedeli, kde vo veľkom meste hľadať prácu, či ubytovanie. A tak neraz končili ako neviestky na Vydrici.  

Aby sa takémuto osudu dievčatá vyhli, bratislavské živeniarky im pomáhali hľadať prácu. Mohli skončiť ako gazdiné v domácnosti, oni však chceli pracovať vo fabrike, aby boli ešte nezávislejšie, modernejšie. To bolo niečo úplne nové. A tak im väčšinou vybavili prácu v Pradiarni. Okrem toho pre robotníčky organizovali bezplatné prednášky a kurzy, ako narábať s peniazmi, ako zvládnuť domácnosť aj rodinu, ako sa postarať o chorého, o dieťa, ako sa zdravo stravovať...

Iniciatíva za ženy vo verejnom priestore hovorí o tom, že v Bratislave máme z viac ako 2200 ulíc, po ženách je pomenovaných len 19 a žiadne námestie. Prečo je podľa vás dôležité zmeniť to?

Je to veľmi smutné, že je v pomenovávaní ulíc takýto nepomer. Je to voči ženám veľmi nespravodlivé. Ale na vine sme my, ženy. Vždy sme pracovali, minimálne rovnako intenzívne, ako muži, len sme o tom, tak, ako muži, veľa nehovorili... Bez žien by sa mnohé historické míľniky neudiali, bez účasti žien by spoločnosť napredovala oveľa pomalšie. A to neplatí len pre súčasnosť. Napríklad pri príprave Martinskej deklarácie, ktorá bola vyjadrením slovenského národa zrušiť zväzok s Uhorskom a pripravenosťou vytvoriť česko-slovenský štát, veľmi intenzívne pracovali ženy. Robili spojky medzi politikmi, agitovali, roznášali dokumenty, pretože boli menej nápadné ako národne orientovaní muži. Bolo to však aj pre ne veľmi nebezpečné. Ale pri podpise zmluvy bolo 200 mužov. Ženy dnu ani nevpustili. Ani jednu.

Ktoré významné Živeniarky sa spájajú s Bratislavou?

Ja bývam na Kutlíkovej ulici, pomenovanej po advokátovi, politikovi a kultúrnom pracovníkovi Vendelínovi Kutlíkovi. Ale bola to jeho manželka Božena, ktorá v ich byte organizovala popoludnia pre pokrokovú mládež, kde ešte počas silnej uhorskej nadvlády hovorili o slovenskom národe, o jeho poslaní, spievali slovenské piesne, v Trnave organizovali prvé slovenské divadelné predstavenia. Bola aj iniciátorkou vzniku Živeny v Bratislave. Robila to s vášňou a bez nároku na odmenu.

Alebo spomeniem prvú docentku a prvú profesorku medicíny v Československu, Boženu Kuklovú, ktorá v roku 1921 v Bratislave spoluzaložila a viedla prvú poradňu pre pacientov s pľúcnymi chorobami, na bratislavskej internej klininike zriadila laboratórium klinickej mikrobiológie. Bolo toho oveľa viac. Prečo po nej nie je pomenovaná žiadna ulica?

Boli ste už na návšteve u predsedníčky bratislavskej Živeny Anny Jesenskej (predsedníčkou bola v rokoch 1932 až 1952) a jej manžela, známeho advokáta a spisovateľa Janka Jesenského? Chcete sa ocitnúť v byte, kde sa točil obľúbený starší slovenský film Štvorylka? Máte výnimočnú šancu. Múzeum mesta Bratislavy pripravilo krásnu expozíciu v dome na Somolického ulici. Foto - facebook Živena Bratislava

 

Alebo Zora Jesenská, neter Janka Jesenského, ktorá bola najuznávanejšou prekladateľkou ruskej literatúry. Už ako 33-ročná sa stala šéfredaktorkou najpredávanejšieho ženského časopisu Živena, súčasne s tým aj šéfredaktorkou úspešného knižného vydavateľstva Živena a podpredsedníčkou celoslovenskej Živeny.  Zasadzovala sa za nepodliehanie politickým tlakom na literatúru, za čo bola v roku 1949 aj po roku 1968 opakovane perzekvovaná. Ale nevzdala sa... Prečo po nej nie je pomenovaná žiadna ulica?

Mohla by som vymenúvať ďalej a ísť až k súčasným vynikajúcim ženským osobnostiam. Aspoň z tých už nežijúcich spomeniem vynikajúcu biochemičku Annu Kockovú, ktorá vybudovala čs. zbierku cca 4 000 kvasiniek a kvasinkovývch mikroorganizmov, evidovanú vo Svetovom katalógu zbierok mikroorganizmov, pričom objavila 3 nové mikroorganizmy, udelili jej 8  patentov a viacero ďalších autorských osvedčení. Prečo o týchto ženách nič nevieme? Je ich veľmi veľa, prečo po nich nemáme pomenované ulice či námestia?

Čo vnímate v diskusiách o premenovaní ulíc a námestí podľa žien najviac? Nedôveru v historickú úlohu žien? Podceňovanie toho, čo urobili? Alebo neznalosť? Málo ženských vzorov?

Ako som spomínala, ženských vzorov je neúrekom. Najskôr je to asi podceňovaním toho, čo urobili. Od žien sa v histórii vždy očakávalo, že budú tými, ktoré budú ako bezmenné pomocníčky pripravovať podklady pre mužov, aby oni mohli zahviezdiť. Veď aj známe „teplo rodinného krbu“ je jasným príkladom toho, že žena má vytvoriť všetky podmienky na to, aby sa jej muž či deti čo najlepšie rozvíjali...

A čo žena? Tej kto pripraví podmienky? A napriek tomu, že sme budovali „teplo rodinného krbu“, starali sa o všetkých členov rodiny, aby mali navarené, upratané, pripravené, po nociach sme študovali, aby sme si aj my plnili svoje sny. O to cennejšie by mali byť potom úspechy žien. Ale nie sú...

Počas hlasovania poslancov a poslankýň mestskej rady a neskôr zastupiteľstva v Ružinove sa ukázalo, že sú aj takí a také, čo nevedia, čo Živena je. Prekvapilo vás to?

Mrzí ma to, ale už, bohužiaľ, neprekvapuje. Živena sa úplne vytratila z učebných osnov základných aj stredných škôl, podľa mojich zistení, v roku 2015. Už sa spomínajú len Vansová, Podjavorinská, Šoltésová, ale nie ako nositeľky živeniarskych snáh, ale len ako literátky. Dokonca som sa dozvedela, že aj ich diela sa už prepisujú, lebo dnešní mladí ľudia by „takéto texty nedali“... Lenže Živena, to nie sú len knihy ako Sirota Podhradských, Čin-čin (vraj aj za recitáciu tejto básne strhávajú malým recitátorom body, lebo si vybrali zastaralú báseň), či Moje deti. Chápem, že svet ide dopredu.

Spomínam si na krásnu inscenáciu, vtedy ešte študentiek Divadelnej fakulty VŠMU, ktoré úžasným moderným spôsobom, podľa literárnej predlohy Jany Juráňovej, zahrali  „Misky strieborné, nádoby výborné“. Nešlo o presnú časovú os ani o presné detaily zo života mladých žien ktoré boli blízkymi historicky známych mužov, ale ukázali, o čo išlo v národnom hnutí, ako toto obdobie prežívali mladé ženy a prečo sa niektoré vzťahy vyvíjali pre nás nepochopiteľným spôsobom.

V tom vidím cestu – nie v bifľovaní sa názvov diel a rokov, kedy vznikli, ale vo vysvetľovaní úloh, postojov a ciest, ktorými Živena prešla, aby mohli mať ženy na Slovensku rovnoprávne miesto s mužmi, aby mohli naplno prejaviť svoj talent a vedomosti. Napriek všetkým historickým úspechom, mnohým výnimočným osobnostiam, máme pred sebou ešte veľa práce.

Živena, ktorá má 150-ročnú históriu, tento rok oslávila v Bratislave 100 rokov od svojho vzniku (oficiálny vznik odboru Živeny v Bratislave je 26. apríl 1922). Ako ženský spolok ovplyvnil históriu hlavného mesta?

Po oficiálnom vzniku Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska v roku 1919 sa do Bratislavy sťahovali ľudia z celého Slovenska. Nielen mladé dievčatá z vidieka za vidinou lepšej práce vo fabrike, ale aj s chuťou študovať na slovenských stredných a vysokých školách. V roku 1919 vznikla Univerzita Komenského a na nej ako prvá Lekárska fakulta, potom Právnická fakulta a ďalšie. Dalo sa tu už študovať v slovenskom jazyku a dievčatá, ktoré boli dovtedy ekonomicky odkázané na vydaj alebo na niekoho z rodiny, sa veľmi snažili uspieť.

Poďakovanie Živene za podporu chudobných študentov.  Foto - SNA

 

Stavali sa nové štvrte, prichádzala stredná trieda, inteligencia, vznikala tu bratislavská bohéma... V takomto tvorivom ovzduší mesto len prekvitalo. Do Bratislavy prišla živeniarka Hana Gregorová, ktorá sa zaslúžila o vznik Literárnej sekcie Umeleckej besedy, ktorá v Bratislave združovala vynikajúcich domácich i zahraničných literátov.

Živena robila veľa sociálnej práce – starala sa o chudobných žiakov, ktorým zháňala a šila oblečenie, poskytovala teplé polievky, neskôr i mliečne desiate. Pre starších študentov organizovala zábavné popoludnia, do ktorých však vždy zapojila osvetovú prednášku alebo čítanie pôvodnej literatúry; vytvorila knižnú a časopiseckú knižnicu.

Nadaným študentkám poskytovala návratné štipendiá, ktoré splácali po jeho úspešnom ukončení. Robila osvetové prednášky vo fabrikách a apelovala na vlastníkov, aby vytvárali pre deti zamestnankýň jasle a škôlky. Organizovala tiež literárne a osvetové podujatia pre širokú verejnosť. Pre ženy z vidieka, ktoré sa živili vyšívaním, zorganizovala predajnú výstavu výšiviek v bratislavskom Dome umenia a na Dunajskom veľtrhu.

Najstarší ženský spolok na Slovensku vznikol v roku 1869, aby vzdelával slovenské ženy vo financiách, varení, výchove detí a, samozrejme, v kultúre. Živeniarky ako Elena Maróthy Šoltésová, či Terézia Vansová dlhé roky presadzovali otvorenie vyšších škôl aj pre dievčatá, a to v jazyku, ktorému by rozumeli. Nielen prvé vyššie dievčenské školy s vyučovacím jazykom slovenským, ale aj prvé jasle v Bratislave a vôbec na Slovensku, otvorila práve Živena. V čom vidíte úlohy Živeny v Bratislave dnes?

Ja si tak zvyknem vzdychnúť, že Živena má síce 153 rokov, v Bratislave 100, ale ciele a úlohy zostávajú rovnaké. Mení sa len ich forma. Mladé ženy, bohužiaľ nielen tie, ale i staršie a seniorky, neraz nezvládajú rodinné hospodárenie; nevedia, ako si vybrať z ponuky nádejných poslancov (bohužiaľ, neraz volia nie podľa skutkov, ale podľa sľubov a šarmu...), na koho sa obrátiť v rôznych životných situáciách.

Nie je nám ľahostajný osud detí, ktoré ako 18-ročné opúšťajú s malou hotovosťou detský domov a už nikoho nezaujímajú. V Bratislave takto ročne skončí cca 100 mladých ľudí doslova na ulici. Pýtame sa: Prečo sa o človeka staráte 18 rokov, keď je z neho mladý bezdomovec?

Druhou veľkou témou je domáce opatrovanie ťažko chorého člena rodiny. Doma s ním zostáva absolútne nepripravená (v 95% sa obetuje žena) dcéra, manželka, nevesta..., ktorá nevie, ako nevládneho človeka zodvihnúť, ako zorganizovať domácnosť, kde hľadať pomoc a pomôcky... A tak sa jej život, minimálne však zdravie, neraz skončí skôr, ako život opatrovaného. Aj tam s odborníkmi pripravujeme možné cesty riešenia.

Nuž a potom také tie naše kultúrne aktivity – literárne popoludnia, medzigeneračné stretnutia a výzvy, podujatia o problémoch so slovenčinou a ďalšie. Tieto medzery chceme vypĺňať. Sme veľmi radi, že od Mestskej časti Bratislava Nové Mesto sme získali adresu, kanceláriu a krásne priestory pre naše podujatia v Dome kultúry Kramáre.

A napriek tomu, že pracujeme bez nároku na odmenu, iba pre dobrý pocit, hlásia sa k nám mladé, šikovné, obetavé ženy a dievčatá, dokonca i muži (Živena je jediným ženským spolkom, ktorého súčasťou sú od samého začiatku aj muži). Takže sa veľmi tešíme na stretnutia v rámci Živeny i so širokou verejnosťou. Držte nám palce!