O chvíľu mám narodeniny. Naposledy som to riešila, keď som oslavovala 24….bŕŕ, už to nie je ani polovica. Tak pome bilancovať…som relatívne zdravá, som úspešná, krásna, skromná, inteligentná, mám vražedný zmysel pre humor, dokážem sa sama financovať ….až príliš veľa vecí dokážem urobiť sama. Preto teda vačšinu vecí robím sólo?

Samostatné ženy a neistí muži

Čo keď je toto cena za fajn život? Ženy samostatné, slobodné a po 45tke asi automaticky prestávajú byť objektom túžby a stávajú sa objektom uznania…všetci nás uznávajú, obdivujú, ale neni toho boha, čo by nás zavolal na rande, čo by nás oprel pod bránou o zvončeky alebo chytal pod sukňou za nohu v divadle. 

Na divadlo síce väčšinou v tomto veku už máme svoju skvadru, či už kamošky, alebo našich milovaných kamošov-gayov. Aspoň ja to mám tak…

A z času na čas sa stane, že sa taký nadejný chlap objaví….taký, že sa nám ťažšie nadychuje….prúser, ale zvládneme….nenene, prúser ešte len príde, lebo aj ten fešák, v nás má objekt obdivu a úcty. Toto je pre mna najvačšia a najťažšia rana. A stále neviem, ako to spracovať….normálne sa okolo mňa, z času na čas, motajú chlapi, ktorí sú sexi, inteligentní, vtipní…hetero….užívajú si moju spoločnosť a netaja to a nie je to jednostranné, iskry lietajú, ale žiadny sex!

Skoro mám pocit, že tých chlapov to život ešte stále nenaučil. Stále majú v hlave to povojnové, muž musí zarábať peniaze, zaopatruje celú rodinu a žena sa o tu rodinu stará, varí, perie, pofúka, keď treba…ale my už sme vo veku, keď sú rodiny (rozumej deti) vybavené. My (aj tí chlapi) už rozbiehame minimálne druhé kolo…Žijeme už naplno viacmenej pre seba, veľakrát vyzeráme lepšie ako v 25tke, zarábame celkom slušné peniaze a niekedy mám pocit, že muži pri tomto garde zrazu nevedia, kde je ich miesto. Sú zmätení, cítia sa menejcenní, alebo v lepšom prípade nedocenení. A veľakrát si nájdu ženu, o ktorú sa “treba” starať, lebo vtedy sa cítia byť chlapmi.

Odkaz pre mužov

Fešáci, ak toto nejakí čítate, pošlite to všetkým kamošom, lebo vám prezradím veľké tajomstvo. Aj žena, ktorá si dokáže sama zarobiť na všetko, na čo si zmyslí, potrebuje, aby sa o ňu občas niekto staral. Po celom dni/týždni/akomkoľvek období, ideme na rande a nepotrebujeme, aby nás tam čakal muž, ktorý zarába viac ako my, má minimálne rovnako veľké auto ako my a je aspoň viceprezident (aj keď som nedávno počula, že viceprezident je taký inflačný titul).

Nie je to tak, že sa načančáme a budeme hrať “väčší bere”. My chceme len jedno. Aby v nás ten chlap videl ženu. Aby sa k nám správal ako k žene, aby nás obdivoval…ale nie preto, čo sme dokázali….aby nás obdivoval preto, akými sme sa stali, aby na nás pozeral ako na svätý obrázok, lebo sme krásne a príťažlivé. Nepotrebujeme sa bavit o robote a ani počúvať pochvaly za to, ako sme to ďaleko dotiahli (špeci ako ženy). My vieme, že sme to dotiahli ďaleko, nedajte sa zmýliť, my vieme, že nielen “ako ženy”, že sme jednoducho dobré v tom, čo robíme, koniec koncov, platia nám za to….my chceme, aby sme pre Vás boli “IBA” ŽENAMI.

Ženami, po ktorých túžite, ženami, s ktorými chcete trávit čas, ženami, s ktorými sa nebudete báť byť sami sebou, slobodní a uvoľnení….lebo ženy po 45tke sú presne toto…ženské, slobodné a uvoľnené, za ničím sa už nenaháňame, všetko si vieme vážiť a vychutnať a je s nami bohovská sranda. Koniec koncov, už sa nepotrebujeme a ani nechceme na nič hrať, ani sa brať moc vážne.

Na svoje polstoročie by som si želala, aby sa muži prestali báť úspešných žien, volali nás na rande, smiali sa s nami a sem-tam nás aj opreli pod domom o zvončeky…uznajte sami, tak veľa nechcem.