Prednedávnom kolovalo na webe jedno veľmi vtipné video.

Chlapec sedí na kresle po zubárskom zákroku, evidentne ešte silno pod vplyvom anestetík, s úžasom si obzerá kreslo, akoby to bola tá najkrajšia vec, akú kedy videl...hladká ho a muž za kamerou povie...páči sa ti to kreslo? Také podobné máš aj doma....Naozaj? Ja mám kreslo? To je fantastické...a nasleduje nefalšovaná radosť, ktorá sa stupňuje, keď mladík zistí, že okrem kresla má doma aj mamu, muž s kamerou je jeho otec a okrem toho má doma psa a dve sestry...lebo on miluje veľkých psov.

Okrem veľkej zábavy mi toto roztomilé videjko prinieslo jedno bolestné uvedomenie....my dnes naozaj berieme všetko ako samozrejmosť! Na druhej strane ale môže zaznieť otázka a prečo nie? Veď sú to bežné veci, tak sa snáď nezbláznime...nemusíme sa hneď zblázniť, skúsme si to ale rozobrať na drobné.

Kamarát nedávno absolvoval dlhý let, o ktorom vedel povedať len to, že to bola KATASTROFA, lebo im nefungoval „flight entertainment“...skrátka, nemohli pozerať filmy a v lietadle nešla wifina.....

Chápem, že desať hodinový let bez filmov môže byť naozaj onánia, ale kedy sme zabudli, že nastúpiť do železnej rúry na jednom kontinente a vystúpiť za 10 hodín na inom kontinente, vzduchom, je kua zázrak!?

Vychovávame nové generácie, ktoré sa nám smejú, keď sa v záchvate výchovy snažíme opísať ako sme si my za mladi nahrávali pesničky z rádia...ako sme celé hodiny čakali s pripravenou kazetou a čakali, kedy ju pustia...prípadne neskôr už mali možnosť zavolať do rádia, objednať si pesničku a čakať s prstom na gombíku, aby sme nahrávanie spustili presne tak, aby tam nebolo počuť moderátora. Našim deckám, ktoré vyrástli na apploch a spotifyoch to príde ako doba kamenná a nedokážu pochopiť, o čom hovoríme.

A vtedy som si to uvedomila. Je šialené, že veci, ktoré našim starým rodičom, alebo aj nám pripadali ako zázrak, my nielen že tak nejak znudene berieme ako samozrejmosť, my si vôbec neuvedomujeme, ako sa tým ochudobňujeme!

Schválne, kedy naposledy ste prešli dňom ako robot, úplne samozrejme. Koľkokrát ste sa prešli supermarketom nasratí, že zase nemajú nektárinky (ja v nedeľu), prípadne sa v Ríme pred Coloseom vytáčate, že treba dlho čakať na vstup...každý jeden z nás berie všetko ako samozrejmosť.

Po pozretí toho videa som chvíľku rozmýšľala...asi tak ako tu vyššie v článku...a povedala som si, že skúsim tie okuliare zvyku zložiť. Nie nastálo, aspoň nie zatiaľ, ale dám si jeden deň, keď si na to budem dávať pozor a skúsim sa dívať na svet okolo nás ako mimozemšťan, ktorý práve pristál na zemi a ide skúmať.

A O MAJ GAD....prvú facku som dostala už po tom, ako som vyšla z bytu a privolala som si výťah. Výťah!?!? Wow, krabica, ktorá ma pohodlne zviezla jedenásť poschodí...poviem vám, určite som vyzerala ako blázon, ale strašne som si ten deň užila...pri návšteve nákupného centra som sa cítila ako Alenka v krajine zázrakov, v kvetinárstve som sa skoro rozplakala nad tou krásou, police plné farieb v supermarkete boli jak halucinogénny trip a podvečer som zakončila na balkóne, kde som spolu s mojimi mačkami sledovala, ako si nejaké operence stavajú hniezdo nad naším balkónom....

Som si vedomá toho, že sa takto nedá fungovať 365 dní do roka, ale po mojej skúsenosti budem určite okuliare zvyku občas skladať a užijem si deň ako mimozemšťan na návšteve...skúste to tiež, stojí to za to!