Pri jarnom upratovaní som natrafila na zoznam rokov, ktorý ma sprevádzal pri príprave na maturitu z dejepisu. Pripomenul mi, ako sme sa učili históriu -  písali sme „rovnice“ typu Francúzsko vs. Nemecko, za znamienkom rovná sa nasledoval dátum a hrubou čiarou sme podčiarkovali víťaza. Dátumové mini písomky sme absolvovali do roka nespočetne veľakrát, bifľovali sme sa rok za rokom, významné míľniky, oveľa menej sme hovorili o tom, čo všetko ich sprevádzalo.

Nebol čas. Ani poriadne učebnice. Dodnes vo mne rezonuje akási krivda, že vyučovanie dejín 20. storočia sa odfláklo a skončilo niekde v 50-tych rokoch. Druhú polovicu storočia sme odhaľovali samoštúdiom a v rozprávaní rodinných príslušníkov, ktorí mali vo všetkom viac či menej jasno, nech historici hovorili to alebo ono.

Foto - autorka

Vpravo je ukážka z dcérinej písomky z histórie, kde mala vysvetliť Stalinov odkaz sovietskemu ľudu, ktorému deti na propagačnom plagáte ďakujú za radostné detstvo. Jej učiteľ svojich žiakov učí, že niektoré dátumy sú naozaj dôležité, no predovšetkým musia poznať súvislosti a pochopiť, čo k historickým udalostiam viedlo. Iba tak sa dá z histórie poučiť. Ak dokážu pochopiť, čo prinieslo Stalinov kult osobnosti, v budúcnosti budú kritickejšie vnímať podobné aktivity novodobých lídrov.

Pred rokmi, presnejšie na sklonku milénia, ma oslovili Huntingtonova kniha Stret civilizácií a Fukuyamov Koniec dejín a posledný človek, ktorých tézy upriamujú pozornosť na dôležitosť poznania histórie silných civilizácií a kultúr, ktoré sú zavše opomínané a zavrhované ako nepodstatné. Ako keď hráte šach, sústredíte sa na ďalší taktický pohyb figúrky a zabúdate, že pred vami sedí protihráč, ktorý má svoju históriu, silné a slabé stránky, ktoré môžete využiť vo svoj prospech, keď sa budete sústrediť na hru ako celok.

Reči o konci sveta a ľudstva sa objavujú so železnou pravidelnosťou, niekomu prídu zábavné, iní sa pre isotu zásobia kanistrami oleja a kilami múky. Aj práve padajúci tristokilový satelit z NASA blížiaci sa k  Zemi už zrejme nadvihol nejedno obočie a zvraštil čelo, a pritom oveľa viac pozornosti si zaslúžia pády odohrávajúce sa bližšie než tisíce kilometrov nad zemským plášťom, občas priamo za našim humnom.

Tridsať rokov po publikovaní svojej knihy Francis Fukuyama čelí obvineniam, že jeho tézy o  liberálnej demokracii ako najlepšej forme organizácie spoločnosti sú zastarané. Sám autor uznáva, že sa mýlil a hoci nikdy netvrdil, že jedného dňa bude svet dokonalou demokratickou spoločnosťou s lineárnym vývojom vpred, uznal, že v minulosti nie celkom predvídal možnosť politického rozkladu, že ak raz dosiahneme štádium rozvinutej demokratickej spoločnosti, ešte stále existuje možnosť vrátiť sa späť, zostúpiť do nižšej vývojovej fázy.

Že sa tak postupne deje, naznačujú rôzne signály – rastúca nespokojnosť, hoci sa z historického hľadiska máme čoraz lepšie, nárast ekonomickej nerovnosti napriek voľnému trhu, či práve preň, ale aj dôraz na individualitu a osobnú  identitu, ktoré sú na jednej strane piliermi demokracie, na druhej strane ju podkopávajú tým, ako obhajujú vlastné práva voči právam bezmenného celku. Kým sa snažíme zmysluplne prežiť ďalší týždeň (alebo aspoň prežiť), vojna na Ukrajine pokračuje a čím dlhšie trvá, tým viac je rovnica o tom, kto je víťazom a kto porazeným, nejasnejšia.

Zatiaľ sa nič nepodčiarkuje, zatiaľ sa len škrtá...  A komentuje. Minulú jar Francis Fukuyama načrtol ultimátnu nočnú moru pre ľudstvo – tou je podľa neho svet, v ktorom Čína podporuje ruskú inváziu na Ukrajine a Rusko podporuje inváziu Číny na Taiwane. Ak by boli úspešní, potom by sme „skutočne žili vo svete, ktorému by dominovali nedemokratické sily. Ak by tomu Spojené štáty a zvyšok Západného sveta nedokázali zabrániť, znamenalo by to skutočný koniec histórie.“

Doma nikto nie je prorokom a s blížiacimi sa predčasnými voľbami premýšľam o tom, akých lídrov si Slováci zvolia. S odstupom času viem, že nie všetko sa dá doučiť a určité vzorce a prebraté informácie sa vyvracajú ťažšie, než sa odstraňuje zarastený necht. Často mávnem rukou nad niektorými komentármi a vravím si, nehas, čo ťa nepáli, - asi to tak máme všetci, a je pritom celkom jedno, na ktorej strane stojíme a aké farby hájime, - no z času na čas mi nedá.

Nárast hospodárskych a spoločenských problémov podporovaných rozmachom nacionalizmu už v minulosti viedol k nezmyselnému ničeniu a strate hodnôt, ktoré tí najhlasnejší tak urputne bránili. Ak sme ako naznačuje Fukuyama o krok zostúpili a rozpačito prešľapujeme na mieste, využime túto chvíľu na premýšľanie a zváženie si všetkých možností. Snáď ešte nie je neskoro dohnať zameškané. Snáď ešte jestvuje cesta späť - smerom nahor.