Veziem sa mestom poloprázdnym autobusom. Pouličné lampy ospalo žmúria do okien a na unavené tváre ľudí vrhajú viac tieňov, než dokážu uniesť. Priesvitný mesiac maľuje prstom na okná zahmlené želanie šťastného konca dňa. Pravidelný rytmus motora ma uspáva. Kde bolo, tam bolo... Kedysi dávno vznikol príbeh. A ten sa niesol od ucha k uchu povetrím, občas zabočil nesprávnym smerom, inokedy zastal vo vzduchoprázdne, až nabral silu a vydal sa do sveta všetkými smermi, prekonávajúc diaľky, hraničné i jazykové bariéry.

Niekto ho započul, iný prerozprával, ďalší zapísal. Než zazvoní zvonec a hrdinovia našich dní nám poprajú obligátnu dobrú noc, premýšľam nad svetom, ktorý staviame v detských mysliach s vierou v pravdu a silu dobra, čo jedného dňa zvíťazia nad jedovatou nervozitou spoločnosti, rastúcimi cenami, prebytkom šomravých úst a zle zaparkovaných áut. 

Rozprávkové zápasy

Večer čo večer si sadáme do perín, otvárame knihy, hladíme známe obrázky, tešíme sa z nových, zdajú sa nám dôverne známe, mnohé sú overené časom, tradíciami zlatoústych bardov aj jazykmi starých materí. Opakujeme ich tak, ako nám boli sprostredkované. Malý prštek sleduje nitku z písmen a hľadá v nich slová. Občas nás uštipne nečakaný archaizmus, preklep a keď sa otázky vyjasnia, ostáva len tichý otáznik, prečo majú rozprávky v sebe utkvelú túžbu po drámach a šťastných koncoch. 

Viečka sa chvejú, hlava oťažieva, na pozadí rozmazaných svetiel oproti idúcich áut vidím Janka a Marienku, dve opustené deti blúdiace lesom. Cestu domov nájdu až vtedy, keď vlastnými silami porazia zlo. Oproti sediaca Šípková Ruženka zahľadená do mobilu bojuje s obsesívnou kontrolou ustarostených rodičov. Nie je na tom najhoršie. Šalátienka, známejšia pod menom Rapunzel, je vydaná napospas náladám svojej väzniteľky.

Ružová Anička, Popoluška, Dorotka z Perinbaby, Maruška od dvanástich mesiačikov i Snehulienka zápasia s neprajnosťou nevlastných matiek, kým Maruška z rozprávky Soľ nad zlato s absurdne zaťatým otcom, ktorý neváha dcéru vyhnať z domu. Mama koza, vedomá si blízkosti nebezpečného predátora, vystríha kozlence, aby nikomu neotvárali dvere. Otec je v nedohľadne a ako slobodná matka bez blízkosti ďalších členov rodiny nemá na výber, necháva deti osamote a uteká nakúpiť.

Osamelá matka Červenej čiapočky v kolotoči povinností ledva stíha prichystať potravinový balíček pre chorú babičku žijúcu osamote na kraji spoločnosti. Bystrá Matilda má síce kompletnú rodinu - mamu, otca, brata, - no keď príde na lámanie chleba, bez premýšľania ju vymení za život po boku učiteľky. Nikto sa jej nečuduje. Pod schodiskom utiahnutý Harry Potter má hrôzu z návratu domov, priatelia a škola sú pre neho oveľa spoľahlivejšími bodmi než vlastná rodina. Spod ochranného pohľadu otca uniká morská panna Ariel k neznámemu mužovi, Bella Swanová občas k upírovi, občas k mame. Sčítaná krásavica z príbehu Kráska a zviera nemá mamu.

Ani pehavá Pippi Dlhá Pančucha a nevidomá Mimi nemajú mamu a strapatá Líza nemá otca. Keby ho mala, možno by ju podceňoval ako otec Popolvára, ktorý bojuje o svoje miesto na zemi s humorom a mečom. Ani s vlastnými mamami to nie je vždy jednoduché, viď prekliati zhavranelí bratia. Janko Hraško, Palculienka, Pinocchio, vytúžené deti, ktoré sa zrodili z toho, čo sa našlo. Včera zo struku, dnes zo skúmavky. Ani tí sa doma príliš neohrejú, utekajú do sveta. Za skúsenosťami, za láskou, za peniazmi.

Jediná rozprávková rodina ťahá repu

Rozprávky pre deti sú plné opustených, blúdiacich, vystrašených a nemilovaných detí, ktoré sa doma nemajú o koho oprieť. Pomocnú ruku nachádzajú u osamelých stareniek, zlatých rybičiek, magických bytostí, za horami, za dolami. Sledujúc rýchlo sa mihajúce stierače autobusu uvažujem nad tým, že jedinou rozprávkovou rodinou, ktorá široko-ďaleko ťahá za jeden povraz, je tá, čo zo zeme vytiahne veľkú repu. Dedko, babka, vnučka, pes, mačka, myška, v dnešnom ponímaní viac patchworková než tradične vnímaná rodina. 

Autobus zastavuje. Vystupujem. Je tma, prší, premkne ma chlad, pevnejšie si pritiahnem šál a miesto cesty cez tmavý park volím osvetlené chodníky. Svet je plný tieňov, hladných vlkov, aj dobre mienených rád. Ako dobre, že rozprávky majú dobré konce. Zaslúžia si ich. My všetci si zaslúžime dobré konce, bez ohľadu na to, koľko (ne)lásky nás obklopuje. Chcem v to veriť. Obchádzam kaluže, náhlim sa do kina na dramatický príbeh o priateľstve dvoch rodín, ktoré poznačí nevera a nedôvera. Ešte netuším, že obligátne žili šťastne, až kým nepomreli, sa nekoná. Alebo áno? Filmári sa rozhodli pre otvorený koniec.

Dospelí nelipnú na šťastných koncoch, stačí im nádej. V podobe otca, ktorý zmeškal loď, ale z diaľky mu máva zvyšok rodiny. Telefón nemá signál, kričí na nich z brehu, či ho počkajú, no jeho slová prekričí trúbenie lode. Slová sa rozplynú. Ostáva len tá nádej. Silná ako viera v rozprávkovo šťastné konce, hoci nahlas nič nepovieme, pre istotu, nie sme malí... 

Na prove lode nemusel nik stáť. Na druhom brehu nemusí nik čakať.

Príbehy sú nositeľmi veľkých právd, polovprávd, aj totálnych výmyslov. Odvádzajú pozornosť od všednosti, povinností, zaženú nudu, roztúžia naše mysle, telá, dokážu nás zodvihnúť z gauča aj od plného stola, naštartujú nás alebo uspia. Majú v sebe pomyselné čosi, čo pridáva ďalší rozmer do našich dní. Majú v sebe veľa slov. Slová sú zbraň. Slová sú čarovné paličky. Slová mrazia aj hrejú.

Narábajme s nimi opatrne, nielen na sklonku dňa. Nech sú konce novými začiatkami, bez ohľadu na to, či na druhom brehu niekto čaká a či v diaľke počuť zvoniť veselý zvonec alebo nervózne trúbenie áut.