Pri návratoch do minulosti sa často pokúšame uchopiť vedomie spoločnosti cez kultúru. Všímame si kultúrne artefakty, literárne diela, hudbu, obrazy, obdivujeme impozantné stavby, skúmame ideológie, ale zaujímame sa aj o kultúru každodennosti, ako sa ľudia odievali, čo jedli, ako stolovali, ako sa zdravili, v čo verili. Dalo by sa povedať, že je pre nás, pre ľudstvo ako také, dôležitá. Naozaj to tak je?

Súčasná kultúra nemá na ružiach ustlané. Ale kedy mala?

Po stáročia bola len obdivovanou exotickou kráskou, ktorú si tí vplyvní cipkali a chovali sa k nej tak ako ku každej inej obdivovanej kurtizáne. Keď im to vyhovovalo, kúpili jej krásne šaty a chovali ju pre svoje potešenie. Keď nemali náladu, strčili ju do poslednej izby. Ani v časoch svojej najväčšej slávy nemala výsostné postavenie, nebola prvou na zozname dôležitosti, lebo peniaze, lebo moc,...  bola len exkluzívnou milenkou, ktorá mala vedieť, kde je jej miesto. Občas bola tvrdohlavá a menila zabehané tradície, posúvala hranice vkusu, navliekala sa do disidentských šiat a vystretým prstom karhala cenzorov a občas jej to aj prešlo...  

Kultúra je prvá, ku ktorej mocní sveta upierajú svoje chamtivé ruky, keď hľadajú spôsob, ako sa tým ostatným dostať pod kožu – chlieb a hry sú možno starý, ale dodnes osvedčený recept na získanie si priazne druhých. Hoci sa tie hry nedávno zmenili na sofistikované algoritmy, ktoré bojujú o našu priazeň, princíp zostal rovnaký. A my tlieskame.

V jeden deň ju kladieme na piedestál a vtom - čo sa stalo? Časy sa menia, zajtra dovidenia...  Keď nám tečie do topánok, odrazu je kultúra tá posledná,  zámerne si ju nevšímame, odkopávame ju a znevažujeme, je zaujímavá asi ako šunka s dátumom spotreby, ktorý exspiruje už zajtra. Ak ju ponúknu so zľavou, čert to ber!, dám si, aj keď mi nechutí a nie som hladný... Keď nie je, tak nie je, stačí, že je chleba. Veď áno, známa hierarchia potrieb ponúka vysvetlenie aj bez HD rozlíšenia, pekne čierne na bielom: Základné telesné potreby či potreba bezpečia sú určite dôležitejšie než nejaká kultúra. Vyčítame jej, že sa vôbec ozýva. Si hladná? Rob konečne niečo užitočné! Tí obozretnejší sa pýtajú, čo to vlastne je tá kultúra?

Kultúra je neoddeliteľnou súčasťou každého človeka a je niečím, čo ľudstvo ako celok spája. Zároveň je prudko segregačná, egalitárska, taký ten pršinos, z ktorého sa vysmievame, hoci by sme sa s ním možno aj chceli kamarátiť. Niekedy jej nerozumieme, inokedy sa necháme zviesť davom – a je jedno, či spievame na námestí hymnu s Jurajom Benetinom, alebo sa necháme nakaziť harrypottermániou a nevedomky si tak uspokojujeme sociálne potreby. Občas nás prekvapí, keď to najmenej čakáme. Inokedy jej vykrikujeme, že je len plagiátorom samej seba. Všetko tu už bolo!

Zdá sa vám, že  hudobníkovi v dychovke to trúbi naozaj výborne a tie dievčatá vyhadzujúce nohy do vzduchu vedia svojimi pohybmi nadchnúť a ten obraz znázorňujúci západ slnka je podľa vášho kolegu gýč, ale vám sa aj tak páči? Veď to nemusí nikto vedieť. Mlčíte. Ešte že nezabudnete zakričať, ak sa vám zdá, že niečo nemá úroveň...

Kultúra má pravidelne status martýra, do ktorého jedni kopali a druhí ho velebili. Po smrti. Lebo až vtedy si niekto všimol jeho kvality. Ale už bolo neskoro. Áno, kultúra je plná paradoxov a práve to sa nám na nej páči!

Kultúra má však niečo, čo my ľudia nemáme. Hoci je na nás ľuďoch závislá, svojím spôsobom je nesmrteľná. Má schopnosť vstať z popola a na krídlach slobody utiecť z nášho konvenčného sveta.

Kultúra je mŕtva! Nech žije kultúra! Aleluja!