Zaznie zvonček. Signál, že môžeme ísť dole. Do zeme. V klietke, v ktorej pôvodne fárali baníci do podzemia, sme sa ocitli ôsmi. Pocitovo veľmi stiesnené, telo na telo, v duchu som sa modlila. Trhnutím sme sa pohli smerom nižšie. Moje plytké dýchanie a pocit stiesnenia sprevádzal hluk a prievan. Držiac sa mrežovaného výťahu mi zaľahlo v ušiach. Zastali sme a dvere klietky sa otvorili. Postupne jeden po jednom vychádzali. Na dverách stojí – vitajte vo Wieliczkej bani.
Soľná baňa Wieliczka: Labyrint chodníkov pod zemou
Soľná baňa Wieliczka sa nachádza asi 20 minút cesty od kráľovského mesta Krakov. Pôvodne sa na danom mieste nachádzalo more, ktoré sa časom strácalo. Soľ – základ pre budúcu baňu, sa zachovala v podzemí. Až v 13. storočí objavili ložiská tejto vzácnej pochutiny a ťažila sa ďalších 700 rokov. Počas druhej svetovej vojny slúžila baňa Nemcom ako továreň. V 60.rokoch minulého storočia tu vzniklo prvé banské múzeum a v roku 1978 sa Wieliczka ocitla ako jedna z prvých pamiatok v Poľsku na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Baňa hlboká 327 metrov patrí medzi najnavštevovanejšie poľské atrakcie.
Foto - Pavol Urbánek
Prechádzame veľkými drevenými dverami. Drevo, materiál, ktoré uvidíme teraz často, pretože to jediné soľ časom nezničí. Vydávame sa na 3,5 kilometrovú túru po bývalej bani. Verejnosť má možnosť vidieť len 2 percentá z až 300-kilometrovej trasy chodníkov. Chodby striedajú dvere, často sa ocitáme v špeciálnych tuneloch, kam neprúdi vzduch. Sprievodkyňa sa vždy uistí, že kým otvorí ďalšie dvere, tie za nami sú zavreté. Slúži to na odvzdušňovanie a zastavenie prívodu vzduchu v prípade požiarov.
Chodby na moje prekvapenie nie sú biele, ako poznáme slané dochucovadlo zo soľničky. Skôr to pripomína mramor či kameň, steny sú v mnohých odtieňoch sivej. Dotknem sa malíčkom malého kúsku sivej skaly, priložím ho k perám a – skutočne, soľ. Sprievodkyňa si ma zrejme všimla, lebo vzápätí vraví, že nemáme oblizovať steny ani sochy, potom na mňa žmurkne a kráčame ako skupinka ďalej. Až potom si uvedomím, že môj empirický pokus môže skončiť na druhý deň nepríjemným herpesom. Baňu navštívi ročne až milión návštevníkov a návštevníčok.
Soľná baňa Wieliczka a jej baníci
Zdar boh – pozdrav baníkov v podzemí. Pracovať vo Wieliczke bolo privilégium, ktoré sa dedilo z generácie na generáciu. Pláca bola v tom čase veľmi vysoká, a niektoré obdobie ich vyplácali aj v bielom zlate – soli. Ženu by ste tu však márne hľadali. Do bane mali vstup zakázaný, ide o čisto mužské povolanie. „Predstavte si, že by tu bola čo i len jedna žena medzi mnohými mužmi. Nerobilo by to dobrotu,“ konštatuje sprievodkyňa.
Foto - Pavol Urbánek
Spoločnosť mužom robili kone. Kone v bani, ako sa sem vôbec dostali? Odpoveď je jednoduchá - šachtou. Sprievodkyňa dopĺňa, že to bolo často veľmi nebezpečné, kone a niekedy aj samotní baníci pri tomto úkone prišli o život. Kone do bane prišli ako dvojročné, a bohužiaľ, zostávali tu až do smrti. Útechou zostáva fakt, že boli veľkými pomocníkmi pri práci. Zapriahnuté ťahali vozíky plné soli, nahradili chlapov, ktorí kráčajúc dokola spojazdňovali výťahovú šachtu.
Kráčame čoraz nižšie. V bani je príjemných 15 stupňov, obava zo zimy sa nenaplnila, dávam zo seba dole sveter i šál. Celkovo je v objekte 800 vchodov, ktoré tvoria 9 úrovní – poschodí.
Ich ťažkú prácu by im však závidel len málokto. Jednoduché drevené schody sú už vyšúchané z toľkého chodenia. Ledva po nich zliezame my a to máme k dispozícií zábradlie. Horko-ťažko sa ho držím a nedokážem si predstaviť, ako tu tí muži mohli niesť aj 30-kilové baly soli. Nehovoriac o výbuchoch či požiaroch, ktoré boli na dennom poriadku. Pracovať v bani, to bolo nebezpečenstvo na každom kroku.
Soľná baňa Wieliczka. Foto - Pavol Urbánek
Soľná baňa Wieliczka: Omša pod zemou
Niet divu, že väčšina baníkov bola veľmi religiózna. Každé ráno, keď sfárali do podzemia, zverovali svoje životy bohu. Aj z tohto dôvodu je v bani až 40 kostolov či kaplniek, v ktorých sa modlievali. Postupne prechádzame niekoľkými kaplnkami, niektoré skromné a malé, v iných je aj drevený oltár a kríž nad ním. Jednu z nich zasvätili aj patrónovi baníkov sv. Antonovi.
Vrcholom podzemnej prechádzky je zaiste Kaplnka Sv. Kingy. Prejdeme nenápadnými dverami a ocitneme sa na balkóne. Pod ním sa rozprestiera obrovská miestnosť. Rozmery 54x18 metrov a 12 metrov výška asi nepovedia toľko ako to, že musíte zísť 45 schodmi, aby ste sa dostali na úroveň podlahy a keď tam zídete, nachádzate sa presne 101 metrov pod zemou.
Foto - Pavol Urbánek
„Na tomto mieste bol kedysi obrovský kus balvanu, z ktorého sa vyťažilo 20-tisíc ton soli. Ťažba trvala dvadsať rokov, ďalších šesťdesiat ju zdobili,“ vysvetľuje nám sprievodkyňa. Tá nám ukazuje miesto, kde sa chvíľu stretneme a necháva nám čas na obdivovanie impozantného priestoru – celého zo soli. Nad hlavami sa týčia veľkolepé lustre, tiež vyrobené a ozdobené z kryštálikov slaného dochucovadla.
Reliéfy, sochy i lustre vytesávali samotní baníci, neskôr umeleckí sochári. Dominantnou zaujímavosťou okrem lustrov a oltára je obraz slávneho génia Leonarda da Vinciho – Posledná večera. Aj ten je zo soli. V minulosti prebiehali v kostole pod zemou aj omše a svadby baníkov. Nie je tomu inak ani teraz. Aj v súčasnosti tu môžete v nedeľu večer alebo na oslavy patrónov baníkov zažiť omšu. A pre tých, čo hľadajú netradičné miesto na svadbu ho práve našli. Poliaci sú na to dobre prichystaní. Okrem obradnej siene – veľkolepej kaplnky, sú v komplexe baníckych tunelov aj reštaurácie, koncertné miestnosti a sála určená na bály.
Soľná baňa Wieliczka: Zhlboka dýchajte
Sprievodkyňa nám ďalej rozpráva o histórii baníctva, ale aj o tom, že v rámci areálu nájdeme rehabilitačné stredisko s wellness. „Dýchajte zhlboka,“ vraví sprievodkyňa. Soľ zabíja baktérie, aj preto Wieliczku volajú podzemné sanatórium pre pacientov a pacientky s respiračnými ochoreniami či alergiami. Pätnásť minút pobytu v soľnej bani je ekvivalentom jedného dňa pri mori.
Hľadáte štýlovú cestovnú tašku, do ktorej zbalíte všetko dôležité na kratšie i dlhšie cesty? Neponúkame nudné tašky, ale najmä produkty s naozaj zaujímavým vzhľadom. Vyberať si môžete z mnohých farieb i veľkostí cestovných tašiek.
„Pôsobí to aj ako omladzujúca procedúra,“ s úsmevom dopĺňa sprievodkyňa. Ako kráčame mi odpovedá, že každý rok musí absolvovať zdravotné vyšetrenie a špeciálne preškolenie na krízové situácie. Lebo aj tie môžu nastať v podzemí. Podľa jej slov nezažila nič krízové, iba raz vypadol prúd. „Napriek tomu, že máme generátory, evakuovali sme všetkých z bane.”
Komplex banských chodieb prispôsobili potrebám turistov a turistiek. Okrem dvoch veľkých reštaurácií, kde si môžete objednať aj teplé jedlo nájdete v 100 metrov pod povrchom aj podzemné jazierka. Niektoré z nich sú vytvorené prírodnými silami, keď sa voda prepadla, iné zase vybudovali už pracovníci múzea a nie baníci.
Foto - Pavol Urbánek
Poľskú soľnú katedrálu – aj tak nazývajú Wieliczku, navštívilo mnoho významných osobností. Okrem Goetheho, aj Mikuláš Kopernik či Ján Pavol II. Poslední dvaja majú v bani aj sochu v nadrozmernej veľkosti.
Sprievodkyňa nás berie pomaly k výťahom – znak, že sa blížime k záveru našej prehliadky. Našťastie tentokrát sme v klietko-výťahu len šiesti a už vieme čo nás čaká, Prievan, trhaný pohyb a zaľahnutie v ušiach prekryjú ostré lúče slnka. Už sme na zemi, ešte prejdeme obchodom so suvenírmi, odkiaľ si vezmeme soľ domov – do kuchyne aj do vane, a tri stovky kilometrových chodieb nechávame za sebou.