|
Niekoľko rokov sa 17. novembra spolu so susedmi stretávame vonku, na záhrade, potom u nás doma. Najprv sa vonku od rána varí guláš. Viete, také prípravy k spoločnému obedu, ktorý konzumujeme vonku zababušení pri stole. To je veľmi príjemná integračná záležitosť. Aj v nepriaznivom počasí, bez ohľadu na to, či je sychravo, hmla alebo zima, všetci stojíme okolo kotlíka a zohrievame sa pri ohni.
A potom tá degustácia! Večer spolu s dcérami susedov pečieme medovníčky a tak sa vlastne už pripravujeme na Vianoce. A tá vôňa medu, škorice, zázvoru... Mám rada tú atmosféru a vlastne také príjemne teplo, ktorým sa navzájom v ten deň obdarúvame. A tiež to, že sme spolu. Niekedy podpichnem na Facebooku mojich poľských známych, ktorí v ten deň normálne pracujú a zverejním nejakú fotku, či len tak napíšem, ako sa práve máme. Jasné, že nám závidia.
Uvedomila som si však, že slobodu už považujeme za samozrejmosť. Sloboda raz získaná nemusí však byť večná. Udalosti z krajín, kde útočia teroristi, menia svet. Mám pocit, ako keby sme sa občas vracali tam, kde sme vôbec nechceli byť. Napríklad, také kontroly na letiskách, či v uliciach po zavedení výnimočného stavu.
Niečo podobné som zažila v Poľsku, keď bol v roku 1981 zavedený výnimočný stav. Áno, z iných dôvodov, ako ten vo Francúzsku, ale predsa... Ja som to síce prežívala ako dieťa, ale dobre si pamätám na niektoré zábery, podobné tým dnešným. Kontroly dokladov na uliciach, kontroly, keď sme cestovali z mesta len na povolenie, kontroly kufrov a podobne. Nás ešte mrazil strach, či stihneme prísť domov pred policajnou hodinou.
Veľa ľudí v reakcii na krutosti zatvára päste. Ale našou špecialitou v boji s neprávosťami, ktoré sme zažívali za komunistov, bola múdrosť a nežnosť. A zabralo to! Veď práve dnes oslavujeme Nežnú revolúciu, nie krutú.
Prečítajte si aj Ako sa randí po štyridsiatke
