|
Má aj kniha silu rozprúdiť verejnú diskusiu? Čím to je, že sa o téme sexuálneho obťažovania a zneužívania hovorí dnes viac? Čo by sme si mali všímať na svojich deťoch a pred kým a čím ich chrániť? Odpovede aj na tieto otázky nájdete v našom podcaste:
Podcast si môžete vypočuť aj vo svojom obľúbenom prehrávači (kliknite na ikonu):
Kniha Ty krásna, temná Vanessa, ktorú časopis Vogue označil za jednu z najvplyvnejších kníh éry #MeToo, je príbehom pätnásťročného dievčaťa, ktoré je na svoj vek bystré a vyspelé. Zapletie sa s Jacobom Straneom, skvelým, no deviantným štyridsaťdvaročným učiteľom angličtiny. Neskúsená tínedžerka sa zamiluje a hlboko v sebe potláča odpor a pochybnosti. Tie ju sprevádzajú prakticky celý život.
V knihe sa totiž s týmto príbehom paralelne odvíja aj jej život po sedemnástich rokoch. Kniha ponúka nesmierne veľa otázok na zamyslenie: Kde sa stala chyba? Prečo nikto nezakročil? Čo môže byť pre rodiča varovným signálom? Prečo v sebe pochybnosti radšej potláčame?
.jpg)
Prekladateľka knihy Ina Martinová na jej adresu povedala: „Veľmi vzácne je to, že táto kniha nie je čierno-biela. Má veľkú hĺbku, postavy sú hlboko prepracované. Nie je to kniha, kde by ste hneď a priamočiaro povedali: áno, toto je chuderka a toto je ten zlý človek. Celý čas sa konfrontujete s postavami a ich postojmi a konaním. Prínos knihy vidím v tom, že človeka vedie k tomu, aby sa na tému pozeral z oboch strán.“
Autorka príbeh písala osemnásť rokov. Začala ho písať ako šestnásťročná. Táto téma sa stala aj témou jej doktorandskej práce.
„Musím sa priznať, že niekedy som bola na Vanessu nahnevaná. Prečo robí toto a správa sa takto? Dosť som to prežívala. Čo sa mi nie vždy stane. Do istej miery som sa s ňou dokázala stotožniť, ale potom boli situácie, keď už nie, a hnevala ma… Dlho som nad knihou premýšľala aj po dokončení prekladu. Už dávno sa mi nestalo, aby som sa v mysli tak dlho zaoberala nejakou knihou.“
Prekladateľka Ina Martinová. Foto archív I.M.
Ina Martinová je redaktorka a prekladateľka. Vyštudovala angličtinu a slovenčinu. Prvý preklad jej vyšiel v polovici 80-tych rokov. Prekladá najmä z angličtiny, ale preložila aj niekoľko titulov z češtiny. Dohromady preložila približne 50 titulov. Celé roky však aj rediguje, či už v práci, alebo popri nej.
Zlo sa dokáže votrieť do života aj veľmi nenápadne, takže to často najbližší ani nevidia. A niekedy to nechce vidieť ani sama obeť. Autorka dôkladne pracovala s pocitmi svojich postáv a aj s Vanessiným vnútorným zmätkom.
Prečo je tak ťažké priznať si, že som obeť?
„Priznať si, že som obeť, je dôležité, uzdravujúce a ťažké zároveň. Ťažké v tom, že si obeť prejde dlhšiu dobu rôznymi fázami. Fázami vytesnenia, popierania, pocitov viny, hnevu až sebapohŕdania. Totiž skúsenosť so zneužívaním a závislosťou na ňom naruší osobné hranice a obeť sa cíti bezmocná a je sebaspochybňujúca," hovorí psychologička Ľubica Sládeková.
To, čo prežila Vanessa, sa môže zmeniť na celoživotnú traumu. Veľmi veľa mladých žien potom, čo niečo také prežijú, nevie nadviazať nový vzťah.
Prečo obete roky mlčia?
„Musí to byť pre ne nepríjemné, ale aj ohrozujúce, hanbia sa za svoju submisivitu a zraniteľnosť. Samé v sebe riešia, prečo to dopustili, prečo súhlasili s tajnými a nereálnymi vzťahmi. Vyjsť s takouto osobnou traumou na verejnosť vyžaduje odvahu a zrejme aj podporu od iných žien, ktoré si tým prešli. Videli sme, ako sa vrece roztrhlo pri nových odhaľovaniach hnutia #MeToo," reaguje Ľubica Sládeková.
Foto: psychologička Ľubica Sládeková, autor: archív Ľ. S.
Psychologička Ľubica Sládeková pracovala v Pedagogicko-psychologickej poradni v Petržalke, venovala sa školeniam výchovných poradcov v oblasti prevencie drogových závislostí a sexuality. Pôsobila aj v psychologickej poradni pre vysokoškolákov UK v Mlynskej doline a externe pôsobila aj ako školská psychologička na Gymnáziu J.Hronca a bola supervízorkou na Linke detskej istoty Unicef, školila konzultantov na témy sexuality a rizikového správania.
Rozprávať sa a pýtať sa detí čo najviac. Už v detstve. Keď sa nepýtame, nevieme. Tohto by sa mali držať podľa psychologičky Ľubice Sládekovej všetci rodičia.
Prekladateľka knihy Ina Martinová dodáva: „Vo Vanessinej rodine neprebiehala skutočná komunikácia. Vanessa intelektuálne prerástla svojich rodičov a ako keby nimi tak trochu pohŕdala. Nedelila sa s nimi o svoje pocity a myšlienky. V tomto smere jej skôr imponoval jej učiteľ Strane. Rodičov zatlačil úplne do úzadia.“
Okrem komunikácie o bežných veciach, je však dôležité v rodine nezabúdať ani na bežné prejavy lásky: „Deti častokrát nevidia doma prejavy lásky medzi rodičmi. Ako jeden druhého pobozká, alebo sa ho dotýka. A ešte jedna podstatná vec: Otec je ten prvý, ktorý by mal potvrdiť lásku svojej dcére, že ju má rád takú, aká je. Takýto kompliment potrebuje dievča počuť do života, aby mala prirodzený odstup a aby sa jej nestalo, že ju neskôr zmanipuluje muž, ktorý jej to síce povie, ale ľahko tak spadne do vzťahu podobného, aký je opísaný v tejto knihe,“ vysvetľuje psychologička Ľuba Sládeková.
V podcaste rozoberáme nielen knihu, ale v jej kontexte aj to, ako sa sexuálne obťažovanie môže stať súčasťou života aj v naoko usporiadaných rodinách. Agresor ide na to často nenápadne, rodina ho pozná a najmä máme tendenciu prehliadať, že nie je v poriadku, ak niekto dospelý venuje nášmu dieťaťu neprimerane veľa času.
„Vyťažení rodičia sú často aj radi, že sa ich dieťaťu niekto venuje. Napríklad ich ochotný priateľ alebo vzdialený člen rodiny trávi veľa času s ich synom alebo dcérou. Ani ich nenapadne, že ich dieťa môže byť týmto človekom zneužívané. Preto je dôležité sledovať varovné signály,“ pripomína Ľubica Sládeková.
Aj o tom viac v našom podcaste.
