Najskôr som si myslela, že je to len môj pocit. Že som asi precitlivená a možno je problém len v tom, že by som mala viac čítať knihy, než komentáre na fejsbúku. Ibaže potom mi kamarátky potvrdili, že majú rovnaký pocit ako ja – tiež sa im zdá, že medzi ľuďmi narastá agresivita. 

Spory kvôli rúškam či tomu, či je covid vážna choroba alebo len taká „chrípočka“, už poriadne nevnímam. Rovnako preskakujem hádky o tom, či má byť očkovanie proti koronavírusu povinné alebo nie. Nedávno ma však zarazili vyjadrenia týkajúce sa vyhradených nákupných hodín pre seniorov. Toľko nenávisti, ktorú niektorí dokázali vypľuť na ľudí v dôchodkovom veku len preto, že sa ich štát snaží chrániť ako vie (lebo lepšie to zjavne nevie), som fakt nečakala. A áno, čítate dobre.

Mnohí diskutujúci pod článkami v médiách či v rámci fejsbúkových statusov sa ani tak nerozčuľovali na epidemiológov a hygienikov, ktorí dané opatrenie navrhli, ako na starších ľudí. Vraj prečo by ich bolo treba chrániť viac, než ostatných. Načo, keď to už majú aj tak zrátané? A ako ostatní prídu k tomu, že si nemôžu  nakúpiť v čase od 9. do 11.h., keď práve idú okolo obchodu alebo niečo súrne potrebujú. No a úplne najlepšie boli poznámky typu či nestačí, že kvôli NIM (rozumej kvôli starším ľuďom) zavreli deťom školy a zakázali im športovať. 

Priznám sa, najskôr ma tie slová vytočili. Na jazyk sa tlačili nadávky. Ibaže potom mi zostalo tak čudne smutno. Čo je to za ľudí, ktorí sa v pohode nahlas a verejne priznávajú k tomu, že bez problémov by obetovali druhých, len aby v ich svete zostalo všetko bez zmeny? Nikdy nemali rodičov, či starých rodičov? Naozaj tomu nerozumiem. A bojím sa predstaviť si, čo by bolo, keby sa takíto ľudia dostali k moci a rozhodovali by o osudoch iných.  

Hovorí sa, že v ťažkých časoch sa ukazujú charaktery. Sme ešte len na ich začiatku a človek sa už nestačí diviť. Čo bude ďalej? 

Jeden český lekár na margo koronakrízy poznamenal, že sa potrebujeme hlavne upokojiť. Pretože toto nie je vojna a zvládneme to. Či sa však po korone zvládneme aj pozrieť do zrkadla, to už je druhá vec.