To sú otázky, ktoré by sme sa mali pravidelne pýtať politikov. Kvalitu demokracie totiž vidíte najmä na tom, ako sa správa k najslabším článkom v spoločnosti. U nás sú to ľudia so zdravotným hendikepom, týrané ženy, matky samoživiteľky, seniori, ľudia na ulici.
Lenže to sa nestalo za posledný mesiac, ale za posledných 20 rokov, a tak je to vlastne so všetkým, o čom dnes píšem. Aj o Viole, aj o Monike, aj o všetkom ostatnom. Horia nám vlaky, duše, aj rozpočty.
Pozerám na svetové osobnosti, ktoré tu boli počas Novembra 89. Viacerí dodnes nosia tie svetre a až na výnimky ani jeden z nich nezatrpkol. Chceli slobodu, najmä tú intelektuálnu, nielen práčky a autá. Dnes prieskumy ukazujú, že ľudia si na Novembri 89 cenia najmä cestovanie a ekonomickú prosperitu.
Po ceste sa pán rozmyslel, a povedal mi svoju dilemu, ktorú by žiadny človek nemal mať. Poprosil ma, či by sme radšej nemohli ísť do lekárne, pretože tam má lieky a potrebuje ich. Reálne si vyberal medzi večerou a liekmi.
Vedľa vojvodkyne Meghan Markle vyzerá Jožo Ráž ako ufňukaný chlapec. Bulvár je rozhodne téma, ale level, akým funguje na Slovensku sa nechytá ani na Česko a už zďaleka nie na Veľkú Britániu.
A keďže som feministka, úplne najviac ma fascinuje, že články o outfitoch, vlasoch, faldíkoch a pokrčených šatách Zuzany Čaputovej, píšu ženy. Normálne mi to nejde do hlavy. Mladé ženy v redakciách píšu o tom, že žena pred päťdesiatkou má šediny.
Čuduj sa svete, štatisticky je nemožné, aby ženy vedeli hrať horšie na husle alebo harfu, a presne tak sa to nakoniec aj prejavilo. Postupne sa počty žien vo filharmóniách zvyšujú a v tej newyorskej je to dnes absolútne neprekvapivo 50 na 50. A čo dirigenti? Tí sa naslepo skúšať, bohužiaľ, nedajú. A tak sú to stále takmer výhradne muži.
Budeme sa musieť naučiť nedefinovať sa len cez kariéry a peniaze, a naučiť sa merať svoje bohatstvo aj kvalitne stráveným časom mimo práce.
