Neznesiteľná ľahkosť bytia sa posledné týždne mení, aspoň v mojej bubline, na neznesiteľnú ťažkosť. Brutálne znásilnenie a vražda Violy, smutný koniec talentovanej herečky, ale aj kauzy, kauzy, kauzy. Všetko to má nejaký kontext - Viola pripomenula, že rodovo podmienené násilie sa u nás roky nerieši a že násilie na ženách je vážny problém, na ktorý sme sa vykašľali.
 
Samovražda vždy pripomenie, že tabu o psychických chorobách je tak veľké, že ľudia vlastne nerozumejú, čo to samovražda je. Aj v MHD počujem ľudí rozprávať sa, že aké to je "sebecké" zabiť sa, že tí mladí "už-nevedia-čo-so-sebou". Obrovské nepochopenie depresie a zúfalého stavu, často až fyzickej bolesti duše, ľudia nechápu aj preto, že to je ďalšia vec, na ktorú sme sa vykašľali. Nerobíme osvetu, nerobíme prevenciu, nerobíme nič. 
 
Tento týždeň sme si pozreli video bývalého ministra, ktorý sa vysmieva celej krajine. Hovorí o miliónoch s generálnym prokurátorom (!), ako by šlo o hru. Obdivne hovorí o zlodejstve, ako by to bola fantastická cnosť. Zatiaľ NKÚ povedalo to, čo novinári písali už dávno - že celé mýto je vlastne jeden obrovský tunel a aj keď sme ho pôvodne zavádzali na to, aby sa z neho opravovali cesty, ľudia si ničia autá na výmoľoch a súkromná firma si berie polovicu všetkých peňazí. ň
 
 
Pomedzi to kandidátka na predsedníčku Najvyššieho súdu s naozaj nadštandardným platom verejne reaguje na to, prečo dostáva štátny byt za 50 eur nájomného - prečo si neprenajme byt sama, nevysvetlila, za to sme si vypočuli, že býva v nedôstojných podmienkach s umakartovým jadrom v Petržalke. S kolegom sme si hovorili, že vlastne je to skutočný obraz súdnictva. Národ rieši spravodlivosť a absolútne zlyhanie štátu, kandidátka na predsedníčku zatiaľ rieši seba. 
 
Mohlo by sa zdať, že je toho príliš. V krajine je blbá nálada, a ľudia začínajú prepadať dezilúzii, že tu nikdy nebude lepšie. Tento týždeň mi môj dobrý kamarát hovoril, že by to prirovnal k vlakom. Roky sme na to kašľali. Potom zhorel jeden, začal horieť druhý. Vlaky sa kazia, nefungujú, a my sme na to prišli teraz. Na stenách tam rastú huby, okná fučia, kúrenie nefunguje, a vy ste radi, že vás to vôbec niekam dopraví.
 
Lenže to sa nestalo za posledný mesiac, ale za posledných 20 rokov, a tak je to vlastne so všetkým, o čom dnes píšem. Aj o Viole, aj o Monike, aj o všetkom ostatnom. Horia nám vlaky, duše, aj rozpočty. 
 
Pred tým, než budete čakať, že to opraví niekto druhý, začnite prosím od seba. Až príliš často mi aj pod článkami na Ženách v meste napíšu ženy nenávistné príspevky, komentáre, že žena si za násilie v domácnosti môže sama. Príliš často komentujeme samovraždy, tragédie, kauzy, bagatelizujeme to a zľahčujeme. Toto za nás žiadny politik nevybojuje, toto si musíme vybojovať sami v hlavách.
 
Prečítajte si niečo o násilí, aj o duševnom zdraví. Sledujte aspoň základne správy. Lebo, aj keby sme zajtra urobili hrubú čiaru, Slovensko budeme stále my, so všetkými bariérami a ľahostajnosťou. To nezmení žiadna politika, len my sami. Držme si palce.