Na prechádzke so psom som počúvala dva podcasty - zdanlivo nesúvisiace. Ten prvý je pokračovaním seriálu 400 rokov otroctva v USA, ktorý robí The New York Times. Tento konkrétny diel popisoval, ako na juhu Spojených štátov systematicky diskriminujú Afroameričanov, ktorí pestujú cukrovú trstinu už stáročia.
 
Z biznisu ich "bieli" dostanú tak, že im banka alebo štát začne dávať menšie pôžičky a vypláca ich neskôr než majorite. Znamená to, že nemajú peniaze na hnojivá, sadia o mesiace neskôr a nakoniec majú zlomok z úrody, ktorú by mohli mať. Keďže ide o štátom dotované odvetvie, nejako sa postupne prišlo na to, že v štátnom úrade rozdávajú dotácie len bieli a tí čiernych vytláčajú z trhu a diskriminujú. 
 
A aj keď sa otroctvo skončilo, jeho dedičstvo ešte ani zďaleka nie. Celý diel sa končí rozhovorom s farmárom, ktorý prebral pozemky práve po diskriminovanom Afroameričanovi. Pán tak trocha agresívne vrieska do telefónu na reportéra The New York Times, že on mu povie ako to je. Černosi nie sú diskriminovaní. Podľa neho sú prosto len zlí farmári. 
 
Hneď za tým som si dala podcast českého Denníka N o diskriminácii žien v orchestroch filharmónie. Po druhej svetovej vojne sa akosi stalo, že do orchestrov sa prijímali obľúbenci dirigentov a nie tí najšikovnejší. A tak začali robiť postupom času konkurzy "naslepo". Hráč hral za plentou, závesom alebo oponou, bez toho, aby porota tušila, kto za ňou sedí. A aj keď pôvodne chceli najmä bieli muži, aby dostali rovnakú šancu ako iní protekční bieli muži, malo to aj iný efekt. Do orchestrov sa dostali ženy.
 
Čuduj sa svete, štatisticky je nemožné, aby ženy vedeli hrať horšie na husle alebo harfu, a presne tak sa to nakoniec aj prejavilo. Postupne sa počty žien vo filharmóniách zvyšujú a v tej newyorskej je to dnes absolútne neprekvapivo 50 na 50. A čo dirigenti? Tí sa naslepo skúšať, bohužiaľ, nedajú. A tak sú to stále takmer výhradne muži. Určite nájdeme množstvo ľudí, ktorí povedia, že to nie je diskriminácia. Že ženy sú jednoducho iba zlé dirigentky. 
 
Človeku sa ľahko stane, že nevidí celý obraz. Že vidí len jeho výsek. Alebo výsledok. A rovnica je potom jednoduchá - všetci farmárčia, len tebe to nejde? Asi si zlý farmár. Máme zákon, ktorý zakazuje diskrimináciu, a len muži sú dirigenti? Asi ženy nevedia dirigovať. Lenže spoločnosť je komplikovanejšia, štartovacie čiary sú rôzne, a kým sa človek nepozrie naozaj skutočne úprimne na vec, ťažko sa dozvie pravdu.
 
 
A nemyslím tým, že prídete za dirigentom a spýtate sa ho: Hej kámo, a ty si prečo myslíš, že ženy nie sú dirigentky? Ak vás to skutočne zaujíma, treba prísť s otvorenou mysľou za tými ženami a Afroameričanmi. Treba počúvať bez predsudkov a nebagatelizovať, čo vám hovoria. Treba si pri konkurzoch, šéfkach, kolegyniach a kolegoch, neustále klásť úprimne otázku, čo by som robil, keby to bol biely muž?
 
Netreba si ju len položiť, ale naozaj, skutočne pátrať po vašich vlastných predsudkoch. Koľko šéfov idiotov ste mali? A povedali ste si vtedy niekedy, že muži by nemali nikdy ničomu šéfovať? Tak prečo to robíte, ak máte náhodou šéfku, ktorá je na nič? Znamená to, že polovica planéty má sedieť v kuchyni kvôli tejto jednej vašej skúsenosti? 
 
Je toľko faktorov, ktoré brzdia našu spoločnosť. Je ich tak veľa, že často ich nevieme stručne pomenovať a rozprávame o tom hodiny. Jeden závažný faktor sme si ale pridali sami - neschopnosť privilegovaných pripustiť, že sme na niekoho zabudli, že sme niekoho udusili a zavesili mu na krk 20-kilové vreco. Kým si my, privilegovaní, nepripustíme, že sme o štyri kroky vpredu oproti ostatným, preteky nikdy nebudú spravodlivé.
 
A áno, môžeme sa uspokojiť s tým, že si v cieli budeme hovoriť, že oni sú jednoducho slabší bežci. Ale komu tím prospějete?