Tento týždeň som išla okolo šiestej večer domov z práce. Kráčam po ulici a zastaví ma pán. Taký typ, že úprimne netušíte, či klame, neklame, čo je zač. Spýtal sa ma, že či nemám peniaze na večeru. Väčšinu času nemám žiadnu hotovosť, ospravedlnila som sa mu, že naozaj nemám peniaze a on ma pekne poprosil, či nemôžeme ísť tu za rohom na čínu, že by som mu zaplatila večeru kartou.  
 
Po ceste sa pán rozmyslel a povedal mi svoju dilemu, ktorú by žiadny človek nemal mať. Poprosil ma, či by sme radšej nemohli ísť do lekárne, pretože tam má lieky a potrebuje ich. Reálne si vyberal medzi večerou a liekmi. Prikývla som, že samozrejme, a šli sme asi 10 minút peši do otvorenej lekárne na Laurinskej. Kúpili sme lieky na vážne psychické problémy a rozlúčili sa. 
 
Po ceste domov som kráčala okolo tej číny a docvaklo mi, že som mu mohla kúpiť aj tú večeru. Vyčítala som si to a mala z toho smútok ešte ďalší deň. Hneď v utorok lialo ako z krhly. Výdatný dážď, fakt bolo hnusne. Po ceste do práce som sa zastavila v kaviarni, ktorá prisahám vyberá svoj personál v nejakom hipster katalógu. Všetko mladí, krásni ľudia, vyzerajúc rozhľadene, liberálne. Prosto taká pohoda, v kaviarni vždy hrá hip elektro, káva je dobrá, dizajn pekný. Krátky small talk s baristom, tradične o počasí. Odohralo sa to asi takto: 
 
- Ale je hnusne. 
- Totálne. Mi je vždy ľúto ľudí bez domova.
- To vám nemusí byť, oni si za to môžu sami. 
 
Prásk, ovalil ma prvým stereotypom, čo mu napadol. Odvetila som mu niečo v zmysle, že to nie je pravda, a že dáta hovoria úplne iné veci a ešte s blbšou náladou sa pobrala do práce. Nedostatok empatie je jav bežný, ale vždy ma šokuje. Vedeli ste napríklad o tom, že tretina ľudí, ktorí sú na ulici, sú odchovanci z detských domovov? Normálne za nich štát prebral zodpovednosť, a v momente dosiahnutia ich dospelosti sa o nich ďalej nezaujíma. 
 
 
Alebo vedeli ste, že polovica ľudí na ulici má vážne psychické problémy? Nedostávajú zdravotnú starostlivosť a už vôbec nie lieky. Keby aspoň časť z nich dostala potrebnú liečbu, nikdy by na ulici neskončili a nezostávali. 
 
Mýtus, že "si za to môžu sami" sa vám zbúra vtedy, keď sa niekoho z nich s otvoreným srdcom a citlivo spýtate na ich život. Väčšinou je to súhra jednej udalosti, spolu s dvomi zlými rozhodnutiami a fatálnymi následkami bezdomovectva. Minule sme napríklad mali v podcaste Dianu, ktorá skončila na ulici, lebo ju jej priateľ vykopol z bytu. Bez všetkého, len tak. Nemala zázemie, nemala peniaze a nemala kam ísť. Napriek tomu ďalej pracovala v bezpečnostnej službe v hypermarkete a nikto netušil, že prespáva v nocľahárni. 
 
Ďalšia skupina, ktorá nemá trvalé bývanie, je na ubytovniach. V Bratislave sú ich desiatky a v podstate ide o obchod s chudobou. Sú tam rodiny s deťmi, majitelia vedia, že im nikto žiadny byt neprenajme, mesto nemá mestské byty a tak musia platiť nekresťanské peniaze za zavšivavené a zašvábené izby so spoločnou kúpeľkou na chodbe. Stovky malých detí vyrastajú v takýchto podmienkach a v meste sú prakticky neviditeľní. Ide často o rodiny osamelých matiek s deťmi. 
 
Aj ja som kedysi mala predsudky. Spomínam si, že sa raz pristavil mladý muž, ktorý chcel peniaze. Stretávam ho v meste často a až teraz si spätne uvedomujem, že má úplne evidentne psychické problémy. Tiež som ho vtedy povýšenecky spovedala, že prečo nepracuje, keď je mladý a zdravý. Spomínam si, že sa ho to vtedy veľmi dotklo a povedal mi, že sa mi to raz vráti. Dnes už by som nič podobné neurobila. Nesúďte niekoho na ulici - nepoznáte jeho príbeh, a netušíte aké to je, nemať kam ísť.
 
Neviete, aké rozhodnutia každý deň musí urobiť, a ako sa musí prekonať, že za vami príde a prosí vás o večeru alebo o lieky. Viem, že teraz žijeme tým, že každý deň čítame o sudcoch, prokurátoroch a mafiánoch. Ale nemalo by to spôsobiť to, že zabudneme na všetko ostatné. Ide tuhá zima, opäť sa bude žiť ľuďom na ulici o čosi ťažšie. Myslite na to, prosím. V tomto spoločenskom marazme to zahreje aj vašu dušu.