Mám rada lenivé sviatočné rána, keď raňajkujem vianočné koláče, pomaly popíjam kávu a teším sa z toho, že konečne vyliezlo slnko. Dnes nevarím, jedia sa zvyšky alebo „kto si čo nájde“ – najrýchlejší rodinný obed na svete. V chladničke aj v špajze je toho predsa požehnane. 

Teším sa na dlhú prechádzku v lese, počas ktorej môžem nielen trošku vytriasť prežratý žalúdok, ale aj usporiadať vlastné myšlienky. Takto po Vianociach, pár dní pred Silvestrom, začínam s bilancovaním a s nastavovaním si plánov a túžob do ďalšieho roka. Zámerne nič z toho nenazývam novoročné predsavzatia, pretože ich životnosť býva u mňa fakt mizerná. 

Koncom minulého roka kamarátka prišla s nápadom, že si každý deň zapíšeme do zdieľanej tabuľky jednu vec, za ktorú sme vďačné. A zároveň si každý mesiac zhodnotíme, čo sa nám podarilo a čo nám nevyšlo celkom podľa predstáv, čo sme si uvedomili, alebo čo nové sme sa naučili o sebe, či o svete. A tiež, na čo sa chceme sústrediť v ďalšie dni. Čo vám poviem, trochu blbosť, trochu hra a trochu veľká vec. 

Tá tabuľka ma podržala, keď na mňa sadla depka z toho, že tento rok je fakt na figu. Že mi ho niekto ukradol – odkrojil z času, ktorý mi bol na svete vymedzený, a len tak ho vyhodil. Zrazu som zistila, že to celkom nie je pravda, že v skutočnosti mi tento rok aj veľa dal. Donútil ma robiť veci inak, skúsiť aj to, čomu som sa doteraz vyhýbala, naučil ma tešiť sa z maličkostí a trochu viac šetriť, kým je ešte z čoho. Mám to šťastie, že nepracujem v cestovnom ruchu, v gastro biznise, ani v kultúre a možno aj preto mám pocit, že stále žijeme staré dobré časy. Lebo čo si budeme hovoriť, mohlo by byť aj oveľa horšie. 

Tá tabuľka mi tiež pomohla, keď ma prepadol pocit, že mi nič nevychádza, nič sa mi nedarí. Emócie kričali „si k ničomu“, zápisky však hovorili niečo iné. 

A rovnako ma vrátila na cestu, keď som odbáčala od svojich výziev. Lebo strašne ľahučko sa začína s akoukoľvek novou aktivitou, len vydržať potom pri nej je už ťažšie. Dvadsať minút nemčiny každý druhý deň je v prvý týždeň hračka, ale po troch mesiacoch, ajaj... 

Ako vravím, trochu blbosť a trochu aj hra. Je zábavné vidieť, ako sa boríme s rovnakými pocitmi aj skúsenosťami, každá po svojom, každá trochu inak a predsa rovnako. Je zaujímavé čítať (najmä s odstupom času), ako nás valcujú emócie a ako sa ich (viac či menej úspešne) snažíme krotiť faktami. Nenadarmo sa hovorí, že v živote človek buď víťazí, alebo získava cenné lekcie. Tento rok bol pre mnohých z nás možno práve o tých lekciách. Želám vám, aby ten budúci bol viac o víťazstvách.