Bela, ako ju všetci volali, sa narodila 16. marca 1866 v Ratkovej v rodine advokáta. Keď mala päť rokov, Textorisovci sa presťahovali do Jelšavy. Práve tam začala chodiť do školy a už vtedy ju lákala príroda, najmä rastliny. 

Túto nezvyčajnú záľubu si u nej všimol jeden z pedagógov Václav Vraný, ktorý bol priekopníkom medzi českými botanikmi. On jej dal základy, na ktorých neskôr stavala. Naučil ju, ako sa určujú rastliny, sušia sa a ukázal jej, ako sa zakladá herbár. Poradil jej, že správny botanik má svoj herbár podpísaný a na jeho radu si nechala vytlačiť štítky Herbarium Textoris. Tým si založila herbár, do ktorého  počas jej života postupne pribudlo takmer 5-tisíc položiek. 

Jej príbeh sa dostal medzi 50 českých a slovenských rebeliek v knihe Kvapky na kameni. 

Izabela Textorisová začala ako poštárka

Keď Izabela Textorisová dokončila šiestu triedu základnej školy, mala smolu. Keďže bola dievča, ďalej sa s jej štúdiom už nepočítalo, aj keď ju to ťahalo do školských lavíc. Veľmi sa túžila stať učiteľkou, no silnejúce maďarizačné tlaky spôsobili, že sa vzdala svojho sna. Jej otec nakoniec rozhodol, že miesto za katedrou  nie je pre ňu a vybral jej budúce povolanie. Stala sa poštárkou. V roku 1886 zložila v Revúcej poštársku skúšku a hneď sa stala aj vedúcou pošty v Blatnici. 

Naďalej sa však venovala svojej záľube v rastlinkách a okolie Blatnice prechodila krížom-krážom. A nielen to. Ako botanička prebádala viaceré kúty Slovenska. Nikdy neodišla bez nového úlovku do svojho herbáru. Podporovali ju v tom aj slovenskí osvietenci. Andrej Kmeť ju nabádal, aby sa nezameriavala len na kvitnúce rastliny, ale začala aj s určovaním machov a lišajníkov. Svoje zistenia tiež konzultovala s Jozefom Ľudovítom Holubym. Ten jej pomáhal s určovaním rastlín, ktoré sama nepoznala. 

Izabela Textorisová.  Foto - prvezeny.sk

Izabela Textorisová vedela osem jazykov

Bela bola skutočne obdivuhodná. Keďže chcela svoje objavy konzultovať aj s inými odborníkmi zo zahraničia, sama sa naučila niekoľko jazykov. Vedela po latinsky, nemecky, francúzsky, rusky, čiastočne taliansky a rumunsky.  Maďarčina bola vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku nevyhnutnosťou. A keďže publikovala v českých časopisoch, ovládala aj tento jazyk. Pracovala v tichosti pri petrolejke v rohu izby, v ktorej bývala s rodičmi a s tromi sestrami. Nepotrebovala veľa, na svoju botanickú záľubu používala len lupu a pár odborných kníh. 

Prečítajte si

Príbeh židovskej hrdinky: Gisi Fleischmannová zachránila druhých, seba nie

Húževnatá Izabela sa postupne vypracovala na odborníčku na flóru Turca, keďže objavila vyše sto dovtedy nepopísaných rastlín. Medzi nimi napríklad lykovec voňavý, cyklámen európsky či dnes svetoznámy plesnivec alpínsky. Hoci svoje odborné články musela publikovať pod pseudonymom, aj jej sa dostalo istej cti. Po tom, ako na vrchu Tlstá objavila vzácny druh bodliaku, ho maďarský botanik Antal Margitai na jej počesť  pomenoval po nej. Odvtedy túto rastlinku poznáme pod menom Carduus textorisianus, Marg. 

Flóra nebola to jediné, čo ju fascinovalo. Venovala sa aj iným vedným odborom, zaujímala sa o všetko, čo sa týkalo prírody. Pri svojich potulkách si všímala aj vzácne kamene a horniny, preto sa stala našou prvou mineralogičkou. A hoci bola speleológia v tých časoch v úplných plienkach, táto odvážna žena preskúmala niekoľko jaskýň. Aby toho nebolo málo, zaujímala sa aj o to, čo sa deje na oblohe. Hviezdy bádala s rovnakým záujmom ako nárečia. Stala sa zberateľkou dialektologického materiálu. O svojich zisteniach písala články, ktoré uverejňovala nielen v odborných publikáciách, ale aj v časopisoch pre ženy a dievčatá. 

 

Vzácny druh bodliakuCarduus textorisianus.  Foto -  quark.sk

Izabela Textorisová: Odvážna stará dievka 

Treba priznať, že tým, že celý život zasvätila práci a vede, Izabela Textorisová ukázala obdivuhodnú odvahu. Nikdy sa totiž nevydala. Byť starou dievkou bolo v tej dobe niečo ako Kainovo znamenie. Takéto ženy boli vnímané veľmi negatívne. Možno aj kvôli tomu sa Bela utiekala do prírody, kde čerpala novú energiu. Bola totiž veľmi často obviňovaná z panslavizmu.  „Mne botanika bola opravdová scientia amabilis, v rozpomienkach nerozlučne spojená s krásami toho-ktorého kraja, niečo moje najprivátnejšie a najintímnejšie, moja potecha a útočište, tichý ostrovček v príboji nepríjemností života,“ napísala. 

Izabela bola naozajstným polyhistorom. Keď po vážnej chorobe 12. septembra 1949 v Krupine naposledy vydýchla, ostal po nej azda najstarší herbár z nášho územia. Herbarium Textoris dodnes uchovávajú na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. A to nie je všetko, táto rozhľadená žena má svoju menovkyňu nielen na stráňach v podobe bodliaku, ale aj na nočnej oblohe. Pomenovali po nej planétku, ktorá nesie meno Textorisová 2000HE24. Na počesť našej šikovnej poštárky a vedkyne dokonca uzreli svetlo sveta aj poštové známky. Vďaka tomu v čase, keď už ženy môžu byť kým len chcú, jej odkaz nikdy nevymizne.

 

Busta v Rimavskej Sobote.  Foto - wikipedia.org