Sedeli sme s priateľmi, Slovákmi žijúcimi dlhodobo v zahraničí, a rozoberali náš slovenský prístup ku kresťanstvu. Pýtali sa, ako je to možné, že toľko ľudí na Slovensku deklaruje svoje náboženské cítenie, toľko z nich chodí v nedeľu na svätú omšu, ale zároveň, keď sledujú diskusie na sociálnych sieťach alebo vidia správanie ľudí medzi sebou na uliciach, všimli si veľa ľahostajnosti, kritiky, mentorovania, hrubosti a nedostatku empatie voči okoliu. 

Hovorili sme o tom, že mnohí Slováci silne deklarujú svoje náboženské cítenie rečami a návštevami kostola. To je, samozrejme, legitímne a všetci majú právo navštevovať kostol a hovoriť o svojej viere toľko, koľko chcú. Potom nás ale často prekvapuje, že keď príde na lámanie chleba a vieru je potrebné potvrdiť v reálnom živote, napríklad pomocou blížnemu, tak zrazu akoby na to nemali čas, chuť, ani priestor. Tí, ktorí najviac kričia “za tradičnú rodinu” tej rodine často pomoc či podporu odmietnu. Uvediem príklad.  

Poznala som ženu – takmer dievča, ktorému sa narodili dvojičky. Rodičov mala ďaleko, no so sestrou žili v jednom meste. Sestra bola v tom čase bezdetná, žila s manželom a bola veľmi veriaca. Navštevovali kostol niekoľkokrát týždenne. Raz jej dievčina s dvojičkami zavolala, že potrebuje pomoc. Bola veľmi vyčerpaná, manžela mala na služobnej ceste, pretože pracoval na týždňovky, aby uživil rodinu. Peňazí na opatrovateľku jej nezostávalo. Robila, čo vedela, ťahala to s dvojičkami sama. Keď sestre vysvetlila situáciu, že potrebuje aspoň na dve hodiny vystriedať, lebo, že sa cíti zle a zreteľne ju požiadala, aby prišla, sestra povedala, že je prikázaný sviatok a že najskôr musia s manželom do kostola. Vraj sa zastaví o pár hodín. 

 

Prečítajte si

Milý Ježiško, prihovor sa za ženy!

 

Keď prišla, našla mamičku dvojčiat vo veľmi zlom stave, dehydrovanú, nevládala už ani vstať. Deti našťastie spali. Nastupujúca črevná chrípka, dlhodobý deficit spánku a vyčerpanie urobilo svoje. Prišla sanitka a pár infúzií ju postavilo na nohy. Potrebovala vitamíny, tekutiny a oddych. Otázkou zostáva, prečo dá niekto prednosť návšteve kostola pred pomocou blížnemu. Navyše, keď blížny o pomoc dôrazne a jasne požiada. Kamarátka s dvojičkami nevedela sestre odpustiť nedostatok empatie a ľahostajnosť, navyše, keď jej bezdetná sestra v osudnom telefonáte vyčítala, že by sa nemala toľko ľutovať a občas sa má prekonať a ísť aj s deťmi do kostola. 

Keď mi tento príbeh rozprávala, spomenula som si na niekoľko svojich skúseností. Stalo sa mi, že tí, ktorí najviac hovorili o pomoci blížnemu v osudnom momente dali prednosť sebe. Návštevou kostola sa zrejme dá ospravedlniť, že niekomu odmietneme pomoc. No ruku na srdce, niekde vo vnútri vieme, že ten kostol často použijeme ako výhovorku. Poznám veriacich ľudí, ktorí sú veľmi úprimní vo viere, žijú ju, pomáhajú okoliu, prichýlia neznámych. No nikdy sa neoháňajú kostolom, Kristom, ani nementorujú voči ostatným. 

Nehovorím, že máme pomáhať proti svojej vôli, ani nad vlastné možnosti. Že pomoc nikdy nemôžeme odmietnuť. No niekedy by sme mali pochopiť, že je to naozaj vážne. Vedieť, kedy nemáme dať prednosť ničomu inému, hoci si to vieme aj morálne zdôvodniť. Nemali by sme žiť pohodlnú vieru, tak, ako sa nám to hodí, ale tú ozajstnú. Vieru v ľudskosť, v dobro, v empatiu. Naozajstnú vieru a lásku k blížnemu.