Naštartoval ma film Barbie, tak mi to nedá. To, že pekná, štíhla, nechudá a tak...

Poviem vám to moje. 8 mesiacov dozadu som si odtrhla achilovku. Ja, čo som behávala, skákala cez švihadlo, bajkovala, orienťákovala do zbesnenia...jeden podskok a achilovka dvojmo.

Môj tréner vyzeral na resuscitáciu, ja mám doma cca 4 kusy detí a pána, čo mám naňho papier, tak som ho utešovala. Nasledovalo šitie za lokálneho umrtvenia (súčasťou anestézie bola milá sestrička, ktorá mi sedela pri hlave a fakt mi drukovala, chirurg sa ma snažil motivovať predstavou, že ležím na pláži...mám o jeho dovolenkách vážne pochybnosti), sadra, ortéza, barly a pokusy chodiť.

Po trištvrrte roku mám furt nohu na šrot, 46 rokov, plus sedem kíl a perimenopauzu v rozkvete. Viete čo? Mňa ani tak nedalo dole to zranenie. Dostalo ma to, že som svojmu telu verila a ono si zrazu žije životom nezávislým od mojej vôle. Že pár rokov tréningov, intenzívnych behov a aj nie nezdravého jedla, zlikvidoval estrogén. Že som čakala nejakú svalovú pamäť, rozbehnutý metabolizmus a nie masívne priberanie.

A potom som na školení stretla inú dámu. Krásnu. Môj ročník, po gyneko operácii, nedovolili sa jej hýbať, hop 6 kíl hore a ani bohovi to zvrátiť.... ...na to, že som pribrala, poukázal môj kamarát.

Nasratá som bola ako kompost, lebo verte mi, keby môžem, behám prvú ligu. Nastavil mi zrkadlo. Mala som telo amatérskej športovkyne. Zrazu cvak a koniec. Som po zranení, operácii, skúšala som intermittent fasting, clean eating (čo najviac), hýbať sa, vynechať alkohol, appky, kroky (uf), začala som plávať (môj max 77 bazénov o dĺžke 25m za 50min)....nič...nefunguje nič.

V noci sa potím, mám zmeny nálad, zle znášam teplo. Si tak sedím, dumám nad Barbie a jej dokonalým telom a že bábiku v perimenopauze ešte nevyrobili. Kukám na seba v zrkadle, vyhadzujem kopec oblečenia, do ktorého nevojdem, lebo spomienkový optimizmus nie je moja šálka kávy. Nechcem to vzdať.

Môj tréner vraví, že mám na viac. Mám. Prežila som iné. Len sa neráta s tým kentusom v hlave, ktorý vám pri zmene podmienok narastie. Že keď nám telo povie "záverečná", musíme toho zrazu kopec prijať, akceptovať, vstrebať. A to je, sorry, ale že kurva ťažké.

Chcem vám povedať, že sme v riti mnohé. Ale zároveň verím, že nový pohľad a sebaprijatie sa kdesi dá nájsť. Ste peri??? Buďme peri - priateľky a podržme sa.