Prezývali ju Štefánik v sukni, ale aj tak o nej takmer nevieme. Marína Paulínyová bola slovenská diplomatka, žurnalistka, zdravotníčka a propagátorka Slovenska, podpredsedníčka Česko-slovenského červeného kríža. Narodila sa v Slovenskom Pravne a žila striedavo na Slovensku, v USA a vo Veľkej Británii. Bola aktívna už pred vypuknutím 2. svetovej vojny.

Neznáma Marína Paulínyová

Je vlastne až neuveriteľné, že takej významnej osobnosti, akou bola Marína Paulínyová, dodnes nebolo v Bratislave venované žiadne verejné priestranstvo. Nám sa to podarilo zmeniť v Dúbravke, kde sa miestny poslanec Alexej Dobroľubov (už, žiaľ, znovu nekandiduje) proaktívne zaujímal o to, aby sa pri pomenovaní ulíc v Dúbravke nezabudlo na ženy. Podujal sa na spoluprácu s nami a keďže Dúbravka má tradíciu ulíc venovaných protifašistickým bojovníkom, spojili sme sa s historikom SAV Lukášom Krajčírom, ktorý nám odporučil viacero významných žien, ktoré prispeli k porážke fašizmu. Z mnohých sme si vybrali Marínu Paulínyovú.

Martin Karásek o nej pre my.turiec.sk píše:

Štúdiá absolvovala na Filozofickej fakulte Kolumbijskej univerzity. Počas svojho pobytu v USA ako mladé dievča aktívne pôsobila v Ústredí čs. národného združenia a v Slovenskej lige v Pittsburghu. Od roku 1918 pracovala na československom konzuláte v New Yorku. V roku 1919 sa zúčastnila pomocnej akcie Amerického Červeného kríža pre československých legionárov na Sibíri v súvislosti s ich repatriáciou do oslobodenej vlasti. Ako zdravotníčka a tlmočníčka s nimi prešla polovicu sibírskej anabázy a cestu okolo sveta z Vladivostoku do slobodného Československa.

Po skončení I. svetovej vojny prišla v roku 1921 s posledným transportom vojakov do slobodnej vlasti a zapojila sa do sociálnej pomoci vojnou postihnutej Európy v tzv. Hooverovej misii. Bola zakladateľkou a organizátorkou bratislavskej pobočky YWCA. Aj keď sa v roku 1924 vrátila do USA, naďalej propagovala Československo rôznymi spôsobmi: v rozhlase i tlači, organizáciou výstav, prezentáciou ľudových umeleckých výrobkov. Neskôr sa stala podpredsedníčkou Anglo American Society of Czechoslovakia. Po návrate na Slovensko v roku 1936 sa stala riaditeľkou novozaloženej cestovnej kancelárie Slovakotour.

Marína Paulínyová v roku 1944 vo Philadelphii.  Foto - wikipedia.org

 

Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky Mária Paulínyová v októbri 1939 emigrovala do Veľkej Británie a o rok neskôr sa stala podpredsedníčkou exilového Československého Červeného kríža v Londýne. Jej hlavná úloha bola ťažká a zodpovedná: starostlivosť o československých vojnových zajatcov. V zmysle Ženevskej konvencie Červený kríž sprostredkovával doručovanie balíkov a listov vojnovým zajatcom.

V prípade československých zajatcov bolo treba pristupovať špecificky, lebo nemecké úrady neuznávali Československú republiku ako bojujúcu mocnosť, a preto našim zajatým vojakom nepriznávali štatút vojnových zajatcov pod ochranou Ženevskej konvencie. Čs. Červený kríž v Londýne posielal každému československému zajatcovi štyri potravinové balíčky pod značkou britského Červeného kríža. Okrem toho Červený kríž zisťoval osud vojnových zajatcov, ich umiestnenie v zajateckých táboroch a informoval príbuzných. Práve tieto zodpovedné činnosti riadila Mária Paulínyová. Z jej podnetu zaslal Čs. Červený kríž do Ženevy memorandum podpísané všetkými spojencami, ktoré žiadalo rozšíriť ochranu Ženevskej konvencie aj na civilné osoby.

V roku 1944 odcestovala Mária Paulínyová na propagačnú cestu po USA a Kanade, kde získavala podporu aj finančné prostriedky na podporu obnovenia Československa. Zorganizovala tzv. balíčkovú akciu pre vojakov československej zahraničnej armády. Od kanadskej vlády získala pre Čs. Červený kríž štrnásť ambulančných automobilov, od britského Červeného kríža väčší počet sanitiek a nákladných áut.

Po potlačení SNP Mária Paulínyová intervenovala v Ženeve v prospech slovenských povstaleckých vojakov, internovaných v nemeckých koncentračných táboroch. Jej zásluhou doručoval medzinárodný Červený kríž mnohým zajatým slovenským vojakom balíčky.

Po oslobodení Československa sa funkcionári Červeného kríža z Londýna postupne vracali domov, ale Mária Paulínyová musela ostať v Londýne ako delegátka Československého Červeného kríža. Stihla ešte vybaviť niekoľko zásielok zdravotníckeho materiálu do vlasti. Mala sa tiež zúčastniť medzinárodnej konferencie tejto organizácie v Ženeve, ale ešte predtým chcela po dlhých rokoch navštíviť domov.

Paulínyová zahynula podobne ako Štefánik

Paulínyová zahynula tragicky pri leteckom nešťastí, ktoré sa nápadne podobalo na haváriu M.R. Štefánika. V roku 1945 sa M. Paulínyová pokúšala vrátiť domov. Päť minút po štarte z letiska Blackbushe na južním pobreží Anglicka, ktoré smerovalo na pražskú Ruzyň, sa však dopravné lietadlo Liberator 311 zrútilo. Príčinou bola technická porucha, ktorá spôsobila vznitenie motoru. Zahynulo všetkých 23 osob na palube. Nekrológ v časopise Čechoslovan je nazval „jedným zo skutočných hrdinov dnešnej doby“ a prezident republiky v roku 1947 ocenil jej zásluhy v rokoch národnooslobodzovacieho boja udelením Československého vojnového kríža 1939 in memoriam.

Hrob Maríny Paulínyovej je tak dodnes v Anglicku a slovenská ambasáda sa stará nielen o hrob, ale aj o to, aby sa na Paulínyovú nezabudlo. Snáď sa na ňu nezabudne aj vďaka ulici v Čerešniach a jej meno si bude ako adresu uvádzať mnoho nových obyvateľov Dúbravky. Na to, aby bola ulica finálne schválená, musí návrh pomenovania ešte prejsť hlasovaním v zastupiteľstve Hlavného mesta Bratislavy a počkať 6 mesiacov po komunálnych voľbách, čo je ochranná lehota. Veríme, že sa to podarí.

Marína Paulíniová je náš prvý úspech a verím, že nie posledný. Približne pred dvoma rokmi si kamarátka Adéla Zábražná na prechádzke s dcérkou všimla, že sochy mužov a žien v našom meste majú úplne odlišný charakter. Kým muži majú sochy venované konkrétnym významným národovcom, spisovateľom či vedcom, ženy sú obyčajne bezmenné nahé figúry - krásky, matky, bosorky a svätice.

Za výnimku môže byť považovaná azda Mária Terézia, no socha panovníčky dedičnej monarchie môže dnes sotva slúžiť ako príklad ženám a dievčatám, ktorým sa početné služobníctvo o deti nepostará. Aj s inými typmi pomenovaní verejných priestranstiev je stav pre ženy tristný.

Len 19 ulíc pomenovali po ženách

Historik Andrej Svorenčík sa pozrel na zoznam bratislavských verejných priestranstiev, a zistil, že: V 526 prípadoch som identifikoval pôvod názvu ulice u nejakej osoby alebo skupiny osôb. A z toho len 19 ulíc je po ženách. Ani jedno námestie. Ani jedno nábrežie. Ani jedno priestranstvo. Mizerné jedno percento zo všetkých ulíc.

Svorenčík tiež píše: Na prvý pohľad to môže vyzerať ako marginálna téma, vhodná akurát tak do bratislavskej kaviarne. Lenže názvy ulíc sú dôležitým symbolom a prejavom hodnôt, ktoré ako spoločnosť vyznávame. Ináč by sme mali mestá ešte stále posiate Leninmi a inými budovateľmi.

Povedali sme si, že to chceme zmeniť a pustili sme sa do veľkého projektu, na ktorom pracujeme už dva roky - socha venovaná Živeniarkam a prvé námestie v Bratislave, taktiež venované Živene, ženám z najstaršieho stále aktívneho slovenského ženského spolku. No medzi tým sme sa venovali aj postranným projektom, ktoré išli oveľa hladšie, ako jednanie so zastupiteľským zborom v Ružinove.

Pozitívny príklad pre dievčatá je dôvodom, pre ktorý to všetko robíme. Dnes sú už malé deti zahrnuté kultom tela - okolo nás všade vidíme perfektné odhalené modelky, verejný priestor i médiá sú zaplavené krásnymi herečkami, youtuberkami, speváčkami a influencerkami. Na kráse a umeleckom talente samotnom nie je nič zlé, no ak chceme byť šťastná spoločnosť, musíme ukázať našim dcéram, že úspech žien má viac podôb a môžu si vybrať životnú cestu, ktorá im vyhovuje. Ako spoločnosť potrebujeme ukázať, že oceňujeme ženu aj v roli vedkyne, pedagogičky, spisovateľky, aktivistky, lekárky... Azda potom pribudne viac dievčat, ktoré budú chcieť niečo znamenité dokázať a zvolia si  životnú cestu, ktorá prospeje celému spoločenstvu.

(Autorka je podpredsedníčkou Miestneho odbory Živena, Bratislava a členkou aktivistickej skupiny Ženy verejne)