|
Vyštudovala si žurnalistiku, ale do médií si pracovať nešla, hoci história tvojej disidentskej rodiny mohla byť dobrým predpokladom pre kriticky mysliacu novinárku. Nelákali ťa médiá?
“Ja som doštudovala v roku 1997. Bola to doba tvrdého mečiarizmu. Bolo po únose prezidentovho syna, po vražde Róberta Remiáša, ktorú si ako obyvateľka Karlovej vsi pamätám veľmi intenzívne. Denne okolo toho miesta chodím. Novinárom vybuchovali autá, mnohí utekali do Prahy, aby mohli slobodnejšie písať. Zamestnať sa v médiách nebolo pre začínajúcu novinárku ľahké. Tých, čo stáli na pre mňa akceptovateľnej strane bolo málo. Bola som v tom období veľmi znechutená z toho, čo sa deje a nevidela som víziu. Ako dvadsaťdvaročná som sa necítila na to robiť v tom čase politickú novinárčinu. Navyše som úzkostný typ človeka, to obdobie vo mne nevyvolávalo príjemné pocity.”
Od roku 1997 si pracovala v reklamných agentúrach, kde si s textom pracovala ako copywriterka. V tom čase vznikol nápad, aby si pre náš portál Ženy v meste písala stĺpčeky. Oslovili ťa viac stĺpčeky ako žáner alebo nový ženský portál, ktorý vtedy vznikol?
“Po vysokej škole mi spolužiak navrhol, či by som neskúsila prácu v reklame. Nastúpila som ako PR manažérka a dostala som sa k veľmi zaujímavým prácam. Spolupracovala som napríklad na príprave prezidentskej kampane pre Michala Kováča, ktorý však nakoniec kandidatúru vzdal. Bola to skvelá škola. Od roku 1999 som bola copywriterka a pracovala som na stovkách reklamných kampaní pre veľké spoločnosti - 7 rokov pre mobilných operátorov, potom pre banky, neziskové organizácie a podobne. Reklama mi veľmi veľa dala aj veľmi veľa vzala. Je to odvetvie, ktoré je úžasne inšpirujúce pre mladých ľudí a stimulujúce kreativitu, no po niekoľkých rokoch vyčerpá. Ja som vydržala 18. Potom som si prešla vyhorením, vyčerpaním a dvojročnou terapiou.
A prečo som začala písať stĺpčeky? Lebo milujem písanie a zaujalo ma písať na ženské témy. Chýbala tu žurnalistika pre inteligentnú vzdelanú ženu. Nielen o móde, diétach, kozmetike, ale aj silné ženské príbehy, názory. Ženy v meste sa stali pre mňa miestom, kde som mohla byť naplno sama sebou. A navyše oslovilo ma zloženie žien, ktoré tam písali. Okrem teba napríklad Monika Bothová, ktorej štýl písania milujem, Zdenka Kollárová, Jana Shemesh a, samozrejme, aj všetky ostatné.”
Lucia Pastierová Čarná. Foto pre magazín Sóda - Dominika Behúlová
Stĺpček bol ako žáner trochu na ústupe, dnes ponúkajú stĺpčeky viaceré portály. Čo ty považuješ za dobrý stĺpček?
“Stĺpček by mal byť výstižným zamyslením na danú tému. Pre mňa je dobrý vtedy, keď vo mne niečo nakopne. Keď ma núti zamyslieť sa, prebudí emóciu, keď si poviem „toto okamžite potrebujem s niekým zdieľať.“ Toľkokrát si prečítam stĺpček od kolegýň na Ženách v meste a poviem si, sama by som to inak nenapísala. Niekedy pri tom, keď čítam dobrý text - inteligentnú myšlienku, moja duša prežíva orgazmus.”
Predlohou tvojej novej knihy Hladko Obratko boli najčítanejšie stĺpčeky, ktoré za uplynulých päť rokov vyšli na Ženách v meste. Ktoré si do knihy vybrala a ako veľmi si ich musela aktualizovať a upravovať?
“Prvotná myšlienka bola vyberať tie najčítanejšie. No keď som sa do toho ponorila hlbšie, zistila som, že sú také, ktoré do knihy určite patria, hoci nemali vysoké čísla čítanosti. Mnohé som zasa vyhodila, lebo už neboli aktuálne. Keď som po niekoľkých dňoch práce urobila finálny výber, zistila som, že každý z nich potrebuje drobné úpravy. A nakoniec sa na tom ešte podieľala moja redaktorka Denisa Gura Doričová, ktorá mnohé veci prekopala štylisticky, aby zneli lepšie, viac knižne. Čiže nakoniec sú všetky stĺpčeky trochu iné, ako boli pôvodne. Do knihy som zaradila ako apendix aj článok Osem šťastných rokov v dome zo skla o Vile Tugendhat, lebo mám k tomu článku a tomu príbehu silný citový vzťah.”
.jpg)
Najčítanejším stĺpčekom v 5-ročnej histórii portálu bol práve tvoj stĺpček s názvom: Keď budeš mať 40, všetko sa zmení. Prečítalo si ho viac ako 100-tisíc ľudí. Je aj v tvojej novej knihe? A zmenila si niečo v ňom v pohľade na štyridsiatku?
“Je tam, samozrejme, aj tento článok. Mám ho veľmi rada, hoci neviem povedať, prečo bol taký čítaný. Nepovažujem ho za výnimočný. Dnes som tesne pred svojou štyridsaťpäťkou, ubehol nejaký čas, moje názory na vek po štyridsiatke sa trošku zmenili. Stále si myslím, že je to vek, kedy sme iba v polovici života a dá sa veľmi veľa urobiť pre seba, aby bola druhá polovica života tou lepšou. No trošku ma mrzí, že naša spoločnosť je stále nastavená tak, že ženám v mojom veku veľmi nepraje. Diskriminácia na základe veku a výzoru je stále silná. Kult mladosti prevláda. V tom článku som bola optimistickejšia (smiech).”
Stĺpčeky sme na Ženách v meste vždy spájali s konkrétnou autorkou a konkrétnym dňom. Tvoje stĺpčeky od začiatku vychádzajú v nedeľu, bez ohľadu na to, či si bola na dovolenke alebo si bola chorá, text si poslala. Nešlo ti občas písanie na nervy?
“Nie, pre mňa to je spôsob terapie. V práci som musela písať texty, ktoré mi niekto zadal, vymýšľala som kampane na konkrétne témy. Písala som o hypotekárnych úveroch, o pôžičkách, o autách... a potom prišla sobota a ja som si mohla sadnúť a písať o niečom, čo mi „cvrnklo“ do nosa počas týždňa. Niekedy to bol útržok rozhovoru v MHD, niekedy rozhovor s taxikárom, niekedy veta z obľúbeného seriálu, niekedy pocit. Písanie je oslobodzujúce. Prinášalo mi iný druh uspokojenia ako písanie v práci. Bolo to za odmenu.”
V stĺpčekoch na Ženách v meste si často riešila aj súkromie, čo ti niektorí vyčítali. Ako sa zmenili tvoje stĺpčeky za päť rokov? Vytesnila si niektoré témy? Prispôsobila si obsah reakciám čitateliek a čitateľov, ktoré sú občas nemilosrdné?
“Neviem písať inak ako osobne. Ak má byť stĺpček môj názor, moje zamyslenie, tak je to kus mňa. Dávam čitateľkám kúsok zo svojho sveta, zo svojho vnútorného vesmíru. Vždy, keď som napísala niečo veľmi osobné, prišla autocenzúra, ale nakoniec som to nechala tak. Raz mi môj bývalý partner povedal, že by som mohla byť menej osobná, že sa vždy trochu obáva, čo tam nabudúce napíšem, ale bolo to skôr zo žartu. Samozrejme, mám hranicu. Sú veci, ktoré sú veľmi citlivé a do nich by som nešla. Možno až po rokoch, lebo citlivé témy potrebujú odstup. Stĺpčeky som nikdy neprispôsobovala vkusu čitateliek, keďže ho neviem odhadnúť. Niekedy som napísala stĺpček, ktorý sa mi veľmi páčil, bol odvážny s feministickým presahom a reakcie nič moc (smiech) a niekedy som napísala niečo, čo mi prišlo také normálne a zo života a zrazu stovky lajkov a zdieľaní.”
Lucia Pastierová Čarná. Foto - archív LPC
Knihy čítaš od štyroch rokov, tvoj otec bol spisovateľ a vydavateľ, dnes sama pracuješ vo veľkom knižnom vydavateľstve. Aký je to pocit vydať svoju vlastnú prvú knihu?
“Zaujímavý. Svoju prvú knihu som napísala, keď som mala 5 rokov pre svojho dedka. Žiaľ, nezachovala sa (smiech). Druhá bola taká krátka zbierka básní, ktorú sme vydali s kamarátkou ako samizdat. A toto je prvá oficiálna kniha. Som napätá a cítim sa ako pred prvým rande. Neviem, ako to vypáli, ale do prípravy som dala všetko. Knihu ilustrovala vynikajúca ilustrátorka a moja kamarátka Zuzka Ilavská. Tiež je to jej prvá kniha. Zaujímavé bolo, že som jej dala text a povedala, že môže nakresliť to, čo bude cítiť, že jediné zadanie je „ženskosť“. Je to kniha najmä pre ženy a im by sa mala páčiť. Ak si ju kúpi muž, len dobre pre neho (smiech). Zuzana mi poslala ilustrácie a ja som sa naozaj rozplakala, pretože to bolo presne to, čo by som nakreslila ja, keby som mala talent. Úplný súzvuk duší. Grafický dizajn urobila zasa moja veľmi blízka kamarátka Martina Obertová, čiže opäť sme sa zhodli na prvom návrhu. Vydá to vydavateľstvo, kde pracujem, čiže všetko do seba pekne zapadlo. Verím, že sa kniha bude páčiť čitateľkám.”
Je ťažké vydať knihu na Slovensku?
“Podľa mňa to dnes nie je ťažké. Vydať knihu si už môžu ľudia aj na vlastné náklady. Technika je dnes tak vyspelá, že v zásade aj neskúsený človek sa vie rýchlo zorientovať a urobiť knihu „na kolene“. Otázkou je, či je to kniha kvalitná. Ak vydávate knihu vo vydavateľstve, či už vo veľkom alebo v malom, máte výhodu tvorivého tímu ľudí, ktorí vám zároveň dajú spätnú väzbu. Redaktor vám knihu skontroluje, upraví, skoriguje, vyhodí von vety, ktoré sú vata... Každý človek v procese tvorby vám vie pomôcť urobiť knihu lepšou. Vynikajúca kniha môže vyjsť vo veľkom vydavateľstve aj v úplne maličkom. Rovnako aj pomerne zlá kniha. Ale kvalitné vydavateľstvo je aspoň zárukou, že nepustí von niečo, čo je úplný nezmysel, konšpirácia a podobne.”
Čo rozhodne o úspechu knihy?
“Veľa vecí. Názov, obálka, načasovanie vydania, aktuálne momentum v spoločnosti - či téma knihy zarezonuje. Samozrejme, aj reklamná kampaň, či autor už niečo predtým vydal a aký to malo ohlas. Či knihu vydáva známa osobnosť alebo niekto neznámy. Uvediem príklad, ktorý vlastne nikto nevie vysvetliť. Keď vyšla kniha Mengeleho dievča, tak nikto, ani skúsený človek z vydavateľskej branže neodhadoval, že sa kniha stane takým obrovským bestsellerom. Prvý náklad bol myslím tri tisíc kusov. Kniha mala dobrý názov, bola skutočným príbehom pani Violy, no podobných kníh s tematikou holokaustu vyšlo veľa. Zrejme to spôsobila nálada v spoločnosti, nástup kotlebovcov, narastanie nenávistných prejavov voči menšinám. V spoločnosti rezonoval strach. Rozprávanie príbehu pani Violy a to ako sa ho zhostila novinárka Veronika Homolová Tóthová zapôsobilo na spoločnosť ako chirurgický rez. Tá kniha sa rozchytala za prvý víkend a celkovo sa z nej predalo viac ako 83 000 kusov. Pritom nemala výraznú kampaň. Predal ju dobre vyrozprávaný príbeh.”
Kniha Hladko Obratko. Foto - archív LC
Ako vznikol názov Hladko Obratko?
“Napadlo mi to pri vysávaní. Premýšľala som nad názvom knihy a zrazu mi prišlo na myseľ toto slovné spojenie. Je to termín používaný pri pletení. A zároveň je to paralela celého života. Raz idú veci hladko a v jednej chvíli sa všetko zvrtne a máte pocit, že je to úplne opačne ako by ste chceli. Ženy a ručné práce boli vždy spojené. Pri ručných prácach sa ženy stretávali, vylievali si svoje duše, „preštrikovávali“ sa vlastnými životnými príbehmi. To všetko je v tom názve schované.”
Keď sme sa zoznámili, rozmýšľala si o založení reklamnej agentúry, ktorá by sa špecializovala na ženské produkty. Počas spolupráce s naším portálom sa formovali aj tvoje názory na postavenie žien na Slovensku. Pozeráš sa dnes na ženskú problematiku inak? Ako veľmi ju vnímaš?
“Vždy som túžila robiť niečo pre ženy, lebo som mala pocit, že väčšina kampaní je cielená veľmi všeobecne alebo sa orientuje na mužov. Akoby mali všetci marketéri pocit, že muži sú kúpnou silou a rozhodujú o nákupe. Dnes už všetci vedia, že o mnohých veciach v domácnosti rozhodujú ženy. Nie je to len o tom, že žena rozhodne o kúpe čistiaceho prostriedku a pracieho prášku. Ženy si dnes kupujú autá, zakladajú firmy, berú si podnikateľské úvery... no v reklame to veľmi neuvidíte. Ženy sú v kampaniach často ukazované ako sexuálne objekty - ideálne nech sú pekné, vysoké, blond a s veľkými prsiami. Toto ma celkom unavovalo. Nepáčilo sa mi, keď si klienti vyberali modelky do reklamy a o mnohých hovorili hnusné veci. Chcela som to robiť inak a sústrediť sa na produkty pre ženy. Mnohé svetové značky to už dnes robia, pochopili, že žena je mysliaca bytosť a tak vznikajú skvelé reklamné kampane, ktoré vyzdvihujú ženskú silu. Na Slovensku tam ešte nie sme. Tu ľudí pobúri aj dievčina s tmavou pleťou oblečená v slovenskom kroji. Zatiaľ nikto neurobil odvážnu kampaň na podporu žien. Dodnes sa diskutuje ešte aj o tom, prečo sa v reklame na dámsku hygienu leje na vložku modrá tekutina. Aj menštruácia je ako téma tabu.”
Na našom portáli často riešime pracovné oblasti, kde je stále zastúpených málo žien. Vaše vydavateľstvo vedie žena, vydávate knihy spisovateliek, tie patria aj k najčítanejším autorom. Pracuješ teda v dostatočne ženskej spoločnosti?
“Naše vydavateľstvo vedú dve ženy, pracuje u nás veľa žien, sme vo väčšine. Kým reklama bola pomerne mužský piesoček, najmä oblasť kreativity, vydavateľský svet je viac ženský. Je pravda, že ženy viac kupujú knihy, aj viac čítajú. Najpredávanejší „autor“ na Slovensku je žena, najpredávanejšia kniha slovenského autora bola práve kniha Mengeleho dievča, ktorú napísala žena. Minule som počúvala rozhovor s českým psychológom, ktorý hovoril, že muži zaspali na vavrínoch a ženy ich veľmi výrazne predbehli. Tým, že ženy zvládnu toho oveľa viac, lebo sú tak nastavené od prírody (kvôli rodeniu a výchove detí) idú výrazne dopredu, makajú na sebe, vzdelávajú sa. Veľmi sa napríklad teším, že sme si zvolili za prezidentku múdru a kultivovanú dámu, ktorá nás reprezentuje doma aj vo svete a všetci nám ju závidia.”
Lucia Pastierová Čarná s otcom. Foto - archív LC
Tvoj otec - spisovateľ a vydavateľ Oleg Pastier vydával počas komunizmu samizdatovú literatúru. V súkromí sa tejto téme stále venuješ, aj si o nej prednášala. V čom vidíš najväčšiu silu samizdatu?
“Samizdat bol predovšetkým jediný možný spôsob ako slobodne tvoriť v dobe socializmu. Ľudia, ktorí nechceli prejsť na stranu normalizácie a písať v duchu socialistického realizmu, mali v zásade možnosť tvoriť doma do šuflíka alebo sa snažiť niečo zmeniť a vydávať samizdatovo svoje texty, knihy, robiť časopisy, tajne vystavovať obrazy. Hrozilo im za to väzenie, absolvovali výsluchy na polícii, sledovala ich tajná bezpečnosť. Ale robili to, pretože nič iné nemali. Toto bola ich vnútorná sloboda, ich svet. Cez deň pracovali ako robotníci a v noci tvorili a tajne distribuovali svoje texty a texty svojich kamarátov.”
Rozmýšľala si o tom, čo by ti povedal tvoj otec, keby ešte žil a prišiel na krst tvojej novej knihy?
“Myslím si, že môj otec by asi na krst neprišiel. On bol vyznávačom a vydavateľom vysokej literatúry určenej intelektuálom. Vydával knihy, ktoré neboli komerčne úspešné, vychádzali v nízkych nákladoch, no texty museli mať vysokú úroveň. To, čo si píšem ja je publicistika pre ženy, myslím, že by to ako literatúru nevnímal (smiech). Keď som sa rozhodla pracovať vo vydavateľstve, veľmi ho to nenadchlo. Bol voči mne vždy pomerne kritický, takže by to asi tak aj ostalo. Kedysi by ma to mrzelo, dnes už nie, lebo súčasťou dozrievania je aj to, že musíme pochopiť, že veci musíme v živote robiť pre seba a pretože ich tak cítime a nie preto, aby sme uspokojili očakávania svojich rodičov. Aj to ma naučila štyridsiatka.”
