|
Slávna dostihová jazdkyňa sa narodila do starej tyrolskej šľachtickej rodiny Brandisovcov, ktorej korene siahali až do 13. storočia. Jej otec, gróf Leopold, a mama Johanna von Schäffer mali veľa detí. Keď 26. júna 1895 vo vtedajšom rakúsko-uhorskom Umoníne prišla na svet kontesa Marie Immaculata a po nej aj jej dvojča Marie Kristýna, mali už štyri deti a po nich ďalšie tri. To sa už rodina presťahovala do zámočku Řitka neďaleko Prahy, ktoré bolo Johanninym venom.
Lata Brandisová jazdila ako 8-ročná
Kontesu Mariu Immaculatu, ktorú všetci volali Lata, to od malička ťahalo do stajní. Už ako osemročná začala jazdiť na koni a čoskoro sa so svojimi súrodencami hrali na dôstojnícke dostihy. Dievčatá sa obliekli do mužských šiat a namaľovali si sadzami fúzy. V tom čase bolo totiž jazdectvo rýdzo mužská záležitosť. Napriek tomu Leopold svoju dcéru nebrzdil a brával ju so sebou na dostihy. Svet koní ju úplne opantal a poctivo trénovala na zvieratách zo stajne svojho otca.
Písal sa rok 1916 a 21-ročná Lata sa postavila na štart svojich prvých dostihov. Muži, ktorí s ňou pretekali, z jej účasti neboli nadšení. Iba ju trpeli. Keď počas pretekov nepríjemne spadla, potešilo ich to. Nebezpečné dostihy totiž neboli nič pre jemnú dámu. Tou však Lata nikdy nebola.
Počas prvej svetovej vojny narukoval jej otec aj jediný žijúci brat Mikuláš, ktorý však v bojoch padol. Lata v tom čase mala na starosti otcove kone, o ktoré však zakrátko rodina prišla. Musela ich odovzdať na vojenské účely. Keď prehrmela vojna, beztak biedny rodinný majetok sa opäť stenčil pre prvorepublikovú pozemkovú reformu. Z plných stajní Brandisovcom ostala len slepá kobyla. Lata sa nedala odradiť ani týmto a naďalej trénovala. V roku 1921 sa prihlásila na dámske preteky, ktoré s prehľadom vyhrala.
Lata Brandisová. Foto - gotthardova.cz
Lata Brandisová a Veľká pardubická steeplechase
Talentovanú džokejku si vzal pod patronát jej vzdialený bratranec z matkinej strany. Zdenko Radslav Kinský v nej videl potenciál a poskytol jej kone aj priestor na tréningy. Odvážna žena sa rozhodla pre vážny krok, prihlásila sa na preteky, ktoré sú dodnes považované za najnáročnejšie dostihy v kontinentálnej Európe. Veľká pardubická steeplechase bola výzvou pre akéhokoľvek jazdca. Jej súperi nahlas protestovali, väčšina z nich boli vojenskí dôstojníci, bolo proti ich cti zápoliť s dámou. Preto podali protest na Československý jockey-club. Na jeho čele však stál práve Latin bratranec Kinský. Nechcel, aby ho obvinili z rodinkárstva, preto sa obrátil na anglických kolegov z Kráľovského jockey-clubu. Tí proti účasti ženy nemali námietky a tak Lata dostala zelenú. Vtedy štartovala na chrbte kobylky Nevesty a vôbec si nepočínali zle, do cieľa sa dostali piate, aj napriek trom pádom.
V ten istý rok sestry Brandisové prišli o mamu a o rok neskôr aj o otca. Lata sa starala o mladšie sestry a o domácnosť, na kone jej neostávalo veľa času. Svoje šťastie skúsila až v roku 1930, so žrebcom Norbertom bola štvrtá a o rok neskôr skončila tretia. To už jazdila na kobylke Norme, no stupienky víťazov boli stále v nedohľadne. Zakaždým víťazili nemecké kone, čo v čase postupnej prevahy Nemcov nad Európou veľmi hnevalo českých národovcov Kinských.
Lata Brandisová nad taxisovou priekopou. Foto - twitter.com
Lata Brandisová: Prvá víťazka Veľkej pardubickej steeplechase
Zlomovým bol roku 1937, keď už chcel Kinský použiť šikovnú Normu len do chovu. Lata ho prehovorila, že posledný raz skúsi šťastie s touto kobylou na Veľkej pardubickej. V tom čase bol favoritom Herold v sedle s nemeckým džokejom Oskarom Lengnikom. Pád na najťažšej tzv. Taxisovej priekope ich spomalil a boli tretí. Na veľké prekvapenie všetkých však triumfovala jediná žena - Lata Brandisová na Norme, ktorá druhého jazdca s prehľadom predbehla o sedem dĺžok.
Na pardubickej dostihovej dráhe a v celom meste nastala úplná mánia. Niekoľkotisícový dav oslavoval nenápadnú džokejku v červenobielom pruhovanom drese, ktorú nadšenci prekrstili na „našu slečnu“.
„Vbiehala som s milovanou Normou do cieľovej rovinky a štyridsať tisíc ľudí šalelo radosťou. Vnímala som ako ma Norma nesie k prvenstvu a vychutnávala som si radosť z potlesku a volania divákov. Nikdy predtým mi nebolo dopriate zažiť nádhernejší pocit. Pocit, že široko-ďaleko nie je nikto, kto ma nemá rád,“ spomínala neskôr Brandisová, ktorá si vzala Norminu podkovu pre šťastie. To ju však pomaly, ale isto opúšťalo. Málokto tušil, že ďalších deväť rokov sa už slávne preteky nebudú konať, stopli ich krvavé udalosti druhej svetovej vojny.
Lata sa počas vojenského besnenia, ktoré zmietalo Európou, venovala svojim sestrám. S nimi stále obývala zámoček v Řitke. Tvrdošijne sa vyhlásili za Češky a odmietali hovoriť po nemecky. Kvôli tomuto vlastenectvu bola na ich majetok uvalená nútená správa. Aj kvôli týmto prekážkam Lata nemohla trénovať, namiesto toho pomáhala v lazarete pod Vyšehradom.
Lata Brandisová, zranenie a komunisti
Povojnové obdobie bolo pre slávnu džokejku veľmi smutné. Ďalšia Veľká pardubická bola až v roku 1946 a ona jazdila na Norminom synovi Nurmim, no spadla a vážne sa zranila. Normina podkova jej šťastie nepriniesla ani v roku 1949, keď štartovala na Kinského memoriáli na kobylke Nine. Po krkolomnom páde skončila pod kopytami koní a bola týždeň v kóme. S prerazenou lebkou, polámanou nohou, chrbticou aj rebrami. Už viac nemohla jazdiť. Do konca života musela chodiť o paličke a zo športovkyne sa stala invalidná dôchodkyňa. Pre Latu, ktorá vtedy mala 54 rokov, to bola veľká rana. Ani zďaleka však nebola posledná.
Komunistický režim nevydatým kontesám Late, Kristýne a Jane zoštátnil majetok. V 1953 sa museli vysťahovať do chaty na samote, neďaleko Bojova. „Komunizmus nás vysťahoval z kaštieľa v Řitke... Pripravil nás o nábytok, dom, lesy a polia, ale nezobral nám ľudskú hrdosť. Aj keď sme so sestrami odchádzali ako žobráčky z miest, kde sme vyrastali a ktoré nám boli tak vzácne. Preto sme navždy zatvorili tú knihu a nikdy ju už neotvorili, " povedala.
Lata nemohla pracovať, tak sa starala o domácnosť a jej dve sestry pracovali v čokoládovni. Takto žili do roku 1979, keď Lata prišla o dvojičku Kristýnu a najmladšia Jana sa presťahovala do neďalekej obce Líšnica, aby bola aspoň kúsok od civilizácie. Lata chcela ostať na chate, no jej synovec Ernst Haahn ju prehovoril, aby na zimu šla k nemu na zámok Reiteregg. Hoci si vzala len pár vecí a bola rozhodnutá sa do Bojova vrátiť, už sa tak nestalo. V nedožitých 86 rokoch zomrela na zápal pľúc.
Cieľavedomú bojovníčku doposiaľ neprekonala žiadna iná džokejka.
