Keď som chodila na strednú, mama mi často vyčítala, že chodím zhrbená. Vysvetľovala som jej, že to asi preto, že sa ponáhľam, ale veľmi ma nepočúvala. Trápilo ju, že jej to hovorila naša susedka, stará pani, čo posledné roky života prežívala sledovaním druhých osôb z okna svojho bytu, ktorý takmer neopúšťala. A jej hlboká analýza bola nekompromisná - vyzerám pri tej chôdzi ako chlap.

Vzhľad žien sa cení najviac

Či to mama chcela alebo nie, vtĺkla mi do hlavy, že najdôležitejší je vzhľad a to, čo si o mne budú myslieť druhí. Tento motív som počula opäť, hoci na strednú už chodí moja mladšia dcéra. Zaznel na divadelnom predstavení Krása nevídaná, ktoré hoci sa uvádza už rok, je väčšinou vypredané, takže sme sa s kolegyňou dostali iba na predstavenie predpoludním.

Neobvyklý úvod v podobe prehliadky stanovíšť - zákutí života dievčat, surový priestor podzemného krytu, originálne spracovanie v réžii Zuzany Fialovej, či autentické výkony skvelých mladých herečiek u mňa zatienila drsná pravda o tom, čím naše dcéry žijú. Depresia, úzkosti, násilie od partnerov, poruchy príjmu potravy, znásilnenie, obťažovanie, sebaubližovanie, myšlienky na samovraždu, nízke sebavedomie a takmer žiadna sebaúcta. Veľmi drsné, lebo je to veľmi pravdivé…

Európske štatistiky hovoria, že na Slovensku je 87 percent dievčat nešťastných. Sme najhoršia krajina Európskej únie, čo sa týka šťastia a spokojnosti mladých dievčat. Je to šialené číslo, povedala k predstaveniu Zuzana Fialová.

Ako rodičia sa častokrát kŕčovito snažíme, aby sme dali deťom dostatočne veľa podnetov a impulzov, aby sme im už v škôlke našli najlepšie krúžky, aby sa dostali na výberovú strednú, získali štipendium na zahraničnú univerzitu. Pýtame sa ich vždy najprv na známky, na výkony a úspechy, ale pramálo na to, ako sa majú, či sú šťastné, čo ich trápi a po čom túžia. Nepýtame sa správne a ešte menej počúvame. A oni to radšej držia v sebe.

Ženy majú telá iba v prenájme 

Mám pocit, že zvlášť to zanedbávame u dievčat, možno preto, že sama mám dve dcéry, ale určite aj preto, že život dievčat a žien je jasne nalinkovaný. Majú byť krásne (vzhľad je najviac), majú si nájsť a udržať dobrých manželov, mať deti, vedieť variť a v mene toho majú prehliadať žiadostivé mužské pohľady, nemajú provokovať vyzývavým oblečením, nemajú mať vlastný názor, lebo ako zaznie v hre - telo majú len v prenájme a nárokujú si na neho všetci ostatní  - muži, cirkev, politici (Kollár) i niektoré političky (Záborská).

Je namieste sa opýtať, či z nich v mene toho, že ich chceme nekonečne chrániť, nerobíme ľahké terče pre spoločnosť a jej nemilosrdné požiadavky na ženské pohlavie. Či na dcéry stále neprenášame to nezdravé, čo sme dostali od našich mám a tie od tých svojich.

Jediné, čo pritom potrebujú je bezpodmienečná láska a nekonečná dôvera, aby verili samé v seba, vo svoje schopnosti, emócie, sny. Aby si samé sebe boli najbližším človekom tak, ako to na záver žiadajú aktérky silného predstavenia Krása navídaná. Potom už nebude také ťažké tlieskať skvelému predstaveniu, ktoré príliš kopíruje realitu…Bravó!

PS: Predstavenie by malo byť povinné pre stredné školy, malo by ho vidieť čo najviac mám, učiteliek i psychologičiek, ktorým sa dievčatá zvyknú zveriť s tým, čo ich trápi.