Začalo sa to tehotenskými fotkami známej slovenskej tenistky od známeho slovenského fotografa. Keďže neboli tradičné, ľúbivé, ale skôr extravagantné – odevom aj stylingom, vzbudili okamžitý ohlas. Internety ihneď predviedli svoju kreativitu a vzniklo pár – dokonca - podarených memečiek.

Takých, na ktorých sa údajne smiala aj ich hlavná protagonistka. Potom sa ale vtipná časť skončila.

Fotograf, Lukáš Kimlička, zverejnil finálne fotografie nafotené pre módny magazín a rozpútalo sa komentárové peklo. Nie, nebola to „konštruktívna kritika,“ bol to nekonštruktívny hejt. Iba tak sa totiž dá označiť, ak komentujúci namiesto názoru – páči sa/nepáči štýl fotiek, hodnotia, ako strašne vyzerá, koľko pribrala a aká bude zlá matka, pretože má na fotkách dlhé nechty.

Záplava negativity bola taká silná, že autor fotiek musel komentáre pod instagramovým príspevkom vypnúť. Myslím, že sama nastávajúca matka, Dominika Cibulková, si z toho ťažkú hlavu nerobila. Mne z toho ale ostalo na chvíľu akosi smutno.

Prečítajte si

Jedenásť miliónov páčikov pre Adele

Svet sociálnych sietí už nejaký ten rok poznám, intenzita nenávistných poznámok pri týchto fotkách ma ale napriek tomu zaskočila. Nejde o aktérov tejto „kauzy“, ide o princíp. Prečo máme pocit, že je v poriadku vylievať svoje vnútorné poryvy, často veľmi nepríjemné, slobodne pod fotky osôb verejných?

Čím sa Dominika Cibulková, okrem nafotenia iných fotiek, než na aké sme pri tehotných zvyknutí, previnila? Chápem, že nemusí byť každému sympatická. Nikoho nemajú radi unisono všetci. O tom to ale nie je.

Prečo si myslíme, že môžeme vizáž žien hodnotiť s podobnou ľahkosťou ako riešime počasie? A to sa nedeje len pri celebritách alebo na sociálnych sieťach, ale aj v reálnom živote. Hodnotenia kto ako schudol/pribral, otázky na to, či je dotyčná tehotná, to sú bežné témy na pracovisku aj inde v spoločnosti.

Komentovanie nôh, podpätkov, poprsia, predsudky voči tým, ktorí nemajú ideálnu váhu, akokoľvek nepríjemné pre ich objekt, zväčša prechádzajú potichu. Lebo veď, nechceme vyzerať ako márnomyseľné, precitlivené...doplňte si pokojne ďalšie adjektívum, ktoré sa ženám bežne pripisuje. A veľakrát títo istí komentujúci potom s bohorovným pokojom a spravodlivým rozhorčením riešia, aké dávajú sociálne siete či médiá zlé príklady, keď ukazujú iba krásnych, štíhlych ľudí.

Instagram, Facebook, či YouTube pritom iba nastavujú zväčšujúce zrkadlo realite ľudskej povahy. Takej, ktorá rada hodnotí, kritizuje, pichá, takej ktorej je možno potom lepšie. Je načase túto stránku začať krotiť. Na sieťach i v bežnom kontakte. Na slovenských dievčatách sa to totiž riadne podpisuje.

Európsky výskum hodnôt sledoval, aké je sebavedomie dievčat v období dospievania. Slovenky skončili predposledné, za nimi už len Ukrajinky. Ideálny stav testu výšky sebavedomia, sebalásky a sebaúcty je sto percent, našim mladým dámam namerali dvadsaťpäť. Pre porovnanie, krajiny ako Francúzsko či Taliansko sa pohybujú okolo osemdesiatich percent.

Nie sú to teda len domnienky, čísla hovoria samé za seba. Je najvyšší čas si uvedomiť, že ženské (ani mužské) telo nie je obraz, či výstavný artikel, ktorý čaká na hodnotenie svojho vizuálu. A ak to nedokážeme, navrhujem zmenu paradigmy.

Rovnako ako kedykoľvek povrchne hodnotíme ľudský exteriér, začnime to robiť aj pri interiéri. Keď niekto položí hlúpu otázku, rovno sa ho nahlas spýtajme, či v uplynulom čase akosi neosprostel. Keď príde neskoro, vytknime mu pred všetkými nedostatok slušnej výchovy. Keď hodí papier do nádoby na plast, spochybnime jeho mentálnu kapacitu, a ak prejaví nevhodné emócie, pošlime ho rovnou čiarou k psychiatrovi. Veď tak len „vyjadrujeme svoj názor,“ nie?

Neviem ako vy, ale ja v takom svete žiť nechcem. Nenávisť a odsudzovanie totiž vyzerajú úplne strašne. A nemajú ani dobrú postavu!