Dvadsiaty siedmy január patrí pamiatke obetí holokaustu. Pripadá na výročie oslobodenia koncentračného a exterminačného tábora Osvienčim-Brzezninka, symbolu nacistických zverstiev. 

Z európskych židov, ktorých bolo pred druhou svetovou vojnou deväť a pol milióna, prežila menej ako tretina. Slovensko nebolo výnimkou, o život prišlo sedemdesiat tisíc našich krajanov. Ak by sme mali držať minútu ticha za každú obeť holokaustu na svete, boli by sme ticho jedenásť a pol roka.

Nenávisť a holokaust

Preživší holokaustu pomaly odchádzajú. Do roka 2030 sa odhaduje, že ich bude menej ako sto tisíc. Ich príbehy tu však sú. Každý rok, nielen v tento januárový deň, sa pripomínajú. Píšu sa o nich knihy, nakrúcajú filmy, nahrávajú podcasty, deti sa o nich učia v školách. Všetci príčetní ľudia súhlasia, že to bola katastrofa, ktorá sa nesmie opakovať. Už o niečo ťažkopádnejšie sa však hovorí o príčinách, o správaní sa vlád aj bežných ľudí, ktoré podobnú katastrofu umožnilo. O spoločnom menovateli, ktorý dokázal spojazdniť a roky udržiavať mašinériu zla. O nenávisti.

Chcete pravidelne čítať stĺpčeky Žien v meste priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Bola to práve nenávisť, ktorá stála na prapočiatku holokaustu. Nebola to ihneď nenávisť na prvú. Začínala pomaly, v náznakoch - v Hitlerových opisoch židov, v hľadaní obetného baránka za zlú ekonomickú situáciu Nemecka po prvej svetovej vojne, v závisti, v rozdeľovaní sveta na my versus oni. 

Hľadajúc rýchle a jednoduché riešenia, hodiť nešváry veľkej časti obyvateľstva na menšiu židovskú komunitu prišlo vhod. Čo na tom, že to boli krajania, spoluobčania, ľudia, ktorí žili, pracovali, vychovávali deti. Stačilo, že boli o niečo iní ako väčšina.

Jedna z najväčších ľudských tragédii sa nezačala rozhodnutím politikov, ani vpádom do inej krajiny. Začala sa potichu, na uliciach, v domácnostiach, v krčmách, medzi nespokojnými obyvateľmi, ktorí potrebovali uľaviť svojej frustrácii. Keď im vodca ukázal ako, mnohí ho radi nasledovali. 

Nenávisť a pandémia 

Presuňme sa na časovej osi o sedemdesiat šesť rokov neskôr. Dlhé mesiace sa zmietame v realite pandémie, ktorú vážnosťou situácie niektorí odborníci pripodobňujú druhej svetovej vojne. Ľudia prišli o príjmy, časť slobody, komfort, blízkosť a blízkych. Ľudské teplo nahradili rúška, odstup, dezinfekcie. A všetci sú unavení. 

Hľadanie a pranierovanie vinníkov sa z ulíc a krčiem presunulo na internet. Vlny hejtu násobne prevyšujú predpandemické levely. Riaditeľ amerického ústavu alergií a infekčných ochorení, doktor Fauci, ktorý radil pri boji s covidom prezidentovi Trumpovi, musel začať chodiť s ochrankou. Okrem vyhrážok smrti mu bežne chodili listy s bielym práškom. A nemusíme sa pozerať len za veľkú mláku. 

U nás sledujú novinárov, prajú im šibenicu, či znásilnenie, politikom zas smrť rodiny. Sociálny priestor zahltili v lepšom prípade sťažnosti, v horšom otvorená nenávisť. Voči vláde, voči opozícii, voči opatreniam, voči ľuďom v kultúre, voči novinárom, dosaďte si svoje.

Päťdesiat šesť percent Slovákov verí v konšpiračné teórie. Tretina našich učiteľov si myslí, že očkovanie proti covidu je prípravou na čipovanie. Vieru, že židia páchali rituálne vraždy, či chceli ovládnuť svet, nahradil Bill Gates, vymyslená korona, a život ohrozujúce nosenie rúšok, ktoré nás postupne pripravuje o kyslík. Storočie iné, tendencie tie isté.

Nenávisť ako názor

Vyhrážky a nenávisť sa označujú za „vyjadrenie názoru.“ Vyvracanie hoaxov či neprávd je pre mnohých cenzúrou. Neochota prijať fakty bez dostatku dôkazov zas znamená zaujatosť. Vidíme to naprieč spektrom – u politikov, verejne činných či známych osôb, aj bežných ľudí. Nikdy nebolo jednoduchšie vybiť si zlosť pár vetami na sociálnej sieti. Pre niekoho (ne)škodný ventil, pre iného agresia čakajúca na príležitosť v realite.

Sociálne siete, technologickí obri, či polícia sa môžu a majú snažiť tento fenomén krotiť. Bez našej pomoci to ale nezvládnu. Myslime na to pri každom ďalšom nahnevanom komentári, virtuálnom alebo reálnom, pri hľadaní vinníkov, pri stereotypizovaní tých či onakých. 

Myslime na to, pretože podobností medzi súčasnosťou a obdobím spred 76 rokov je viac než dosť. Nielen židia, ale aj Rómovia, homosexuáli, transrodoví ľudia, zdravotne znevýhodnení, a mnohí iní, by vedeli rozprávať ako ľahko sa dá ocitnúť na druhej strane barikády. Imúnny proti tomu nie je nik, bez ohľadu na to, akou vakcínou sveta sa dá zaočkovať.    

Myslime na to, nielen v čase, keď si pripomíname obete holokaustu. Pretože, ako povedal Edmund Burke, na triumf zla stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič. Nedovoľme to.