Do pléna parlamentu mieria štyri zákony, ktoré sa zaoberajú úpravou interrupcií na Slovensku. Počet umelých prerušení tehotenstva pritom u nás každým rokom klesá. Posledné čísla hovoria o historickom minime. Napriek tomu si táto téma vyžiadala pozornosť poslancov z opozície i koalície, aj zanietenú verejnú debatu.
Za minulý rok evidujeme 7153 interrupcií. O dôvodoch môžeme polemizovať hodiny, realitu však poznajú iba ženy, ktoré sa pre potrat rozhodli.
Na druhej strane na Slovensku máme okolo päťdesiat tisíc ľudí s autizmom. Ich počet stále rastie. Za uplynulé dve dekády sa zvýšil dvadsaťpäťnásobne. Na rozdiel od interrupcií však presné štatistiky o ľuďoch s autizmom u nás ani len nevedieme. A už tobôž o ňom nepočujeme v poslaneckých kluboch, pléne parlamentu, či v rozhorčených diskusiách na sociálnych sieťach.
Eva Petríčková, mama dcéry s autizmom
Naposledy som sa do tejto debaty ponorila vďaka hosťke júnového Sitdownu s Veronikou, Evou Petričkovou. Je to mama dvoch dcér, z ktorých mladšia, Poli, má autizmus. Eva o ich ceste hovorí s láskou, trpezlivosťou, i obdivuhodným pochopením. Ja som sa však často nestíhala čudovať.
Napriek tomu, že je pri autizme včasná diagnostika kľúčová, na termín u odborníka sa u nás bežne čaká deväť mesiacov. Deväť cenných mesiacov, počas ktorých by sa s dieťaťom dalo pracovať. Prečo? Lebo chýbajú špeciálni pedagógovia, lebo chýbajú diagnostici.
Keď sa autizmus potvrdí, rodiny na Slovensku, ktoré ostanú pokope (rozchod partnerov nebýva pri ťažkých diagnózach výnimkou), zväčša musia vyžiť z jedného platu. Druhý rodič sa o dieťa s autizmom stará. A je to full time job. Treba ho viesť, vzdelávať, vodiť na terapie.
A propos, terapie. Odborníci hovoria, že by na nich mal človek s autizmom stráviť aspoň dvadsať hodín týždenne. Štátne zariadenie bežne ponúkne tak päť percent tohto času. Prečo? Lebo chýbajú kapacity.
Výdavky na súkromné centrá sa šplhajú do tisíc eur mesačne. Niektoré matky či otcovia ich navyše vo svojej obci či meste, aj keby chceli, nenájdu. Okrem toho v školách chýbajú asistenti, či dostatočná integrácia.
Mám autistické dieťa, kto sa o neho raz postará
Rodičia autistov či akýchkoľvek detí s mentálnym znevýhodnením denne zaspávajú s otázkou – kto sa o potomka postará, keď tu ja nebudem. Prečo? Lebo chýbajú stacionáre, či chránené bývanie.
A nie je to len o mentálnych poruchách. Svoje o neveselých slovenských reáliách vie aj najmladší poslanec Národnej rady, Dominik Drdul, ktorý má rázštep chrbtice. Na potrebnú operáciu v zahraničí sa mu museli vyzbierať verejnou zbierkou ľudia. Prečo? Lebo zdravotná poisťovňa nereagovala dostatočne rýchlo. A jemu išlo o čas.
Prípadov, kedy sa človek s fyzickým či mentálnym znevýhodnením nevie domôcť pomoci, by sme tu mohli uvádzať tisícky. Každý z nás pozná aspoň jeden. Spomeňme si teda na nich, keď bude nabudúce ktorýkoľvek poslanec či poslankyňa vehementne obhajovať práva nenarodených detí. To je, samozrejme, v poriadku.
Nezabudnime sa však jedným dychom spýtať aj čo plánuje urobiť pre tie už narodené. A či nie je azda lepšie začať hasením oblastí, ktoré sa zmietajú v plameňoch, na rozdiel od tých, kde je požiarov každým rokom menej.