Tento týždeň patrí dojčeniu. Teda, ešte o niečo viac ako ostatných päťdesiat jeden týždňov. Je totiž medzinárodný týždeň dojčenia. 

Málo momentov vyvoláva u čerstvých i menej čerstvých matiek také vášne, oduševnenie, či des, ako dojčenie. Na jednej strane počúvame, ako je to najprirodzenejšia vec na svete, na druhej sú stresy, prikladanie, obklady, prsníky ako bowlingové gule a laktačné poradkyne. Príbehov na túto tému som, ešte predtým ako som sa sama stala matkou, počula desiatky. 

Dojčenie je veľmi citlivá téma

Jedna dáma hodnotila začiatky dojčenia bolestivejšie než pôrod. Druhá sa pri akejkoľvek zmienke rozplakala lebo „jej to nebolo dopriate.“ Tretia mi s dychtivosťou v hlase prisahala, že „naozaj robila všetko“ -  cievkovať vraj pomáhal aj starý otec, keď nešlo, materské mlieko kupovali za cenu menších zlatých tehál po celej republike. No a ďalšia s presvedčením hodným levice vysvetľovala, ako materské mlieko zahojí aj zlomenú nohu. Či matky alebo novorodenca, to už si nepamätám.

Bez irónie, téma dojčenia je naozaj veľmi citlivá. Keď to nejde, matky sa pod tlakom spoločnosti cítia menejcenné. Keď to ide príliš dlho, matky sa pod tlakom spoločnosti cítia čudné. Tie, čo sa nebodaj svojvoľne rozhodnú nedojčiť, o tom často nepovedia ani najbližším, pretože také niečo vari spraví len krkavčia matka. Emócií touto témou preteká viac ako mlieka plnými prsníkmi.

Ako to byť má či nemá, nechajme na odborníkov. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča výlučne dojčiť do šiesteho mesiaca života dieťaťa. Podľa britskej štúdie z roku 2014 vedci vypočítali, že ak by sa zdvojnásobil počet dojčiacich matiek, ktoré dojčia aspoň 7 až 18 mesiacov, v britskom zdravotníctve by sa každoročne ušetrilo štyridsať miliónov libier, keďže dojčenie pôsobí ako prevencia mnohým ochoreniam. Prospieva vývoju mozgu, imunite, aj budovaniu vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Také sú fakty.

Dojčenie a pomoc prvorodičke

Faktom ale zároveň je, že ak chce prvorodička dojčiť, často potrebuje pomoc. Nie suché konštatovanie pediatričky, že dojčiť treba. Nie komentár sestry, ako to s takými či onakými bradavkami určite nepôjde. Ale normálnu, láskavú navigáciu procesom, ktorý je krásny, ale zároveň náročný.             

A práve v tejto pomoci naše pôrodnice pričasto zlyhávajú. Personálu je málo, laktačných sestier ešte menej. Ak máte náhodou tú smolu, že sa vaše svojhlavé dieťa vypýta na svet cez víkend, šanca, že na laktačnú narazíte, je na úrovni štatistickej chyby. Česť výnimkám. Výnimiek je však málo.

V súčasnosti certifikát Baby Friendly Hospital Initiative (BFHI) nemá ani jedna slovenská pôrodnica. Titul „ nemocnica priateľská k deťom,“ je iniciatívou Svetovej zdravotníckej organizácia, ktorá sa snaží motivovať pôrodnice k lepšej podpore dojčenia. Pre jeho zisk je nutné splniť desať krokov - medzi ktorými je napríklad okamžitý a neprerušovaný kontakt s novorodencom po narodení, tzv. rooming-in, teda bábätko v matkinej izbe, či nedokrmovanie dojčených detí umelým mliekom.

Realita je u nás, aspoň podľa prieskumu občianskeho združenia Mamila, pomerne iná. Dáta z rokov 2017-2018 ukazujú, že viac ako polovica detí dostala v pôrodniciach umelé mlieko, štvrtina bez toho, aby s tým ich matka súhlasila. Vyše šesťdesiat percent žien nemalo možnosť byť s bábätkom v jednej izbe, takmer v deväťdesiatich percentách prípadov personál neinformoval matky o tom, aké je pre úspešné dojčenie dôležité stráviť s dieťaťom čas vo fyzickom kontakte koža na kožu. No a naše ministerstvo zdravotníctva sa zatiaľ tvári, že nemocnice sú dostatočne pripravené a vyškolené, aby certifikát BFHI získali. 

Zjavne je teda niekde chyba. Systémová zmena je stále v rukách nemocníc, a tých, ktorí o zdravotnej politike štátu rozhodujú. My môžeme však robiť viac, ako len dúfať, že sa veci zlepšia bez nášho pričinenia. Napríklad si uvedomiť, že žena dojčiaca na verejnosti nie je šibnutá exhibicionistka, ani nádejná striptérka, ale osoba, ktorá poskytuje svojmu dieťaťu základnú potrebu – jedlo.

Podporovať matky. Podporovať organizácie, ktoré poskytujú laktačné poradenstvo. A najmä, akceptovať matky. Všetky.  Či dojčiť chcú, môžu, nemôžu, či nechcú. Aby sa žiadna kategória necítila menejcenná. Aby Svetový týždeň dojčenia už žiadnu nebolel.