|
Umenie odpustiť. Tento týždeň som si vypočula velmi zaujímavý podcast o odpustení. Žiadne všeobecné bláboly. Konkrétne prípady, konkrétne dopady. Diskusia najprv začala tým, že rodiny zavraždených obetí streľby v Charlestone odpustili strelcovi. Aj rodičia zavraždených amišských dievčat, ktoré iný strelec zavraždil po ceste do školy v Pennsylvánii v roku 2006. Predstavte si, že niekto vám zastrelí a zavraždí dieťa a vy mu odpustíte. Nepredstaviteľné? Dosť. A predsa to tie rodiny urobili.
Dajme však bokom vraždy, sústreďme sa na odpustenie banálne. V každodennom živote. Pre cudzích, aj svojich. Online aj naživo. Dáva dnešná doba sociálnych sietí vôbec šancu na odpustenie a zmenu? Dám príklad.
Ako mladí, pochabí 20-tnici sme napáchali všelijaké sprostosti. Keď počúvate hviezdy, vedcov, aj intelektuálov, povedia vám mnohé chyby v živote, ktoré urobili. Odvtedy sa poučili, posunuli a zmenili. Od kradnutia v obchode, cez šikanovanie na škole, až po rýchle jazdenie bez pásov. Všetci sme už urobili sprostosti, a vďaka bohu, život to zariadi tak, že o 10 rokov je z nás iný, lepší človek.
Lenže čo, keď tú chybu dnes urobíte online? Čo ak sa stane virálna? Máte vôbec šancu posunúť sa? A ako sa asi musí cítiť človek, ktorý má už o 10 rokov viac, a je z neho iný, lepší človek, no každý rok niekto vytiahne nejakú chybu a znova a znova a znova koluje? Ako sa cíti, keď každý jeho zamestnávateľ si vygoogli to, čo možno v pochabosti urobilo jeho o 10 rokov hlúpejšie ja?
Prečítala som si cez víkend aj jeden z mnohých virálnych hejtov na influencerku, ktorá paddleboardovala na Vrbickom plese. Svojho mopslíka mala na voľno, hoci v národnom parku máte matˇ psa na vodítku. Storky hneď vymazala, viseli len pár minút a ospravedlnila sa. Je to inak celkom milá mladá žena, žiadna hviezdička, čo sa točí pri šoférovaní drahého auta a vykrikuje, že chudobní ľudia sú leniví. Urobila chybu. Aj si to uvedomila. Aj tak jej to na internete nepomohlo. Stalo by sa to aj v reálnom živote?
Zoberme si modelovú situáciu. Vrbické pleso, influencerka na paddle boarde, druhý influencer na brehu. Povie jej, hej počujte, je to tu zakázané. Nesmie sa to. Ona sa preľakne, povie, ježiši, netušila som. Prepáčte. Vyjde, zbalí sa, dá psa na vodítko, ešte raz povie prepáčte. Druhý influencer povie, jasné, stane sa. Nabudúce si ale pls prečítajte pravidlá dopredu. Musíme chrániť prírodu. Influencerka povie, jasné, moja chyba. Prečítam si. Mrzí ma to. Koniec príbehu. Žiadna dráma, empatia, medziľudský kontakt.
Lenže my ho teraz prenášame online a na našu akciu nevidíme reakciu. Nevidíme, či je človek úplne vydeptaný a náhodou si niečo nevšimol. Nevidíme, čo sa s ním deje, ani čím prechádza. Vidíme len anonymné písmená, za ktoré nám nič nehrozí. Žiadna konfrontácia, žiadna reakcia. Uľavíme si, preklikneme na ďalší profil a hodíme ďalší kameň po niekom inom. “This is not woke, that’s not activism,” povedal pred pár rokmi mladým Obama, ktorý presne popisoval kultúru dnešnej doby, kde ľudia považujú za aktivizmus najmä zhadzovanie niekoho druhého.
Podcast o odpustení ma pobavil, keď novinárka hovorila, že sa jej minule niekto pýtal, či si myslí, že človek xy pôjde do pekla. Ona na to odvetila, že je možné, že sa tam stretnú, a že to hlavné, o čo sa ona stará, je jej vlastná duša a vlastná cesta do pekla.
Neznamená to, že nemáme upozorňovať na chyby druhých. Obzvlášť známych ľudí, ktorí majú vplyv. Znamená to upozorňovať, ale dať im aj priestor na zmenu. Človek sa bez chýb nezmení, neposunie, ani nezmúdrie. Človek bez chýb neexistuje. Možno by sme si na to mohli spomenúť vždy, keď rozpíšeme anonymný komentár niekomu na facebooku alebo instagrame. A možno by sme si mohli predstaviť, že to píšeme niekomu, koho máme naozaj radi - kamoške, sestre, bratovi alebo mame. Možno sa totiž naozaj všetci stretneme v pekle, kto vie.
Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maili?
