|
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, ako vlastne menštruuje žena, ktorá žije na ulici? Žena, ktorá je bez domova? Že či má vôbec peniaze na to, aby si kúpila vložky alebo tampóny? Kde sa vie osprchovať a kde si vie ľahnúť, ak je jej zle? A ak ste sa minule sťažovali susedovi, že ste videli v parku človeka bez domova, ako vykonáva potrebu v kríkoch, zamysleli ste sa nad tým, či vôbec máme verejné toalety, do ktorých by mohli ísť?
Bezdomovci a ich smutné príbehy
Aj vy si, podobne ako väčšina Slovenska, myslíte, že ľudia na ulici si za to môžu sami? Že tak chcú žiť, a že väčšina z nich sú závislí na alkohole, smrdia a celý deň posedávajú v centre na lavičke? Málokedy sa tak jednoznačne dá povedať, že ste úplne mimo.
Príbehy ľudí bez domova sú komplikované, hlboké a veľmi smutné. Pamätám si, keď som robila rozhovor s Dianou. Nahrávali sme spolu podcast, bola niekoľko rokov na ulici, ale podarilo sa jej z nej dostať. Privítala ma u seba doma v garzónke na periférii mesta, kde som ani ako Bratislavčanka nikdy v živote nebola. Čistá skromná miestnosť, s kúpeľňou, a rozťahovacím gaučom, na ktorom spávali aj s partnerom. Nemala na rozdávanie, a predsa nás na stole čakal upečený koláč, a prichystaná kávička s minerálkou. "To ste nemuseli," hovorím jej. "To nič, ja rada," hovorila Diana.
Sadli sme si a začali sa rozprávať. Na ulicu sa dostala, lebo odišla od násilného partnera. Nemala kam ísť, dva dni sa potulovala po meste, na stanici. Mala prácu. Pracovala ako šéfka SBS-ky v jednom z hypermarketov. Po dvoch dňoch sa odvážila ísť do nocľahárne Depaul. A predstavte si, stretla tam jedného zo svojich podriadených. Netušila, že je na ulici. "Šéfka, a vy tu čo robíte?" spýtal sa jej.
Ženy bez domova sú ako my
Z ulice sa po niekoľkých dňoch dostala. Bolo to ťažké počúvanie. Mnoho príbehov je ako Dianiných - ženy, ktoré odišli od násilníka, muži po rozvodoch, mnohí s vážnymi psychiatrickými diagnózami a odchovanci detských domovov. Na ulici menštruujete, na ulici máte rakovinu prsníka, aj krčka maternice, na ulici sa nemáte kde osprchovať, ani zohriať. Na ulici sa máte, s prepáčením, nahovno.
Sú to mnohé hlboké a ťažké osudy. Ak by ste sa úprimne a láskavo kohoľkovek spýtali na jeho životný príbeh, možno by ste zistili, že ste jednou nohou na ulici aj vy. Že sa to môže stať aj mne, aj vám. Každému.
Ide zima. Treskúca. Ja som už teraz vyziabaná len po 7-minútovej ceste do práce. Vždy, keď ma trasie od zimy, myslím na ľudí bez domova. Na matky, ženy, babky, mužov, učiteľov, otcov. V sobotu ráno som videla pred potravinami muža, ktorý mohol byť môj dedko, ako si kúpil jeden rožok a za rohom si ho v súkromí zjedol. Je možné, že to bolo jeho jediné jedlo, že možno na viac nemá. A nám sa prehýbajú stoly, len pred chvíľou som zavrela chladničku plnú potravín, ktoré možno nespotrebujeme.
Keď najbližšie uvidíte niekoho, kto je bez domova. Alebo uvidíte len niekoho, koho stretávate na ulici pravidelne a je to zvláštne. Spomeňte si, že je mnoho ľudí, ktorí nemajú kam ísť. Nemajú sa kde zohriať, často nemajú čo jesť. Sú to ľudia ako my. Mali život ako my, len im do toho prišla séria udalostí, z ktorých sa nedostali.
Naša spoločnosť by sa mala postarať o to, aby vedel každý slušne bývať, slušne menštruovať, slušne existovať. Tam je čiara, všetko pod tým je zlyhanie.
