|
Nevládzem. Najčastejšie slovo, ktoré v poslednom čase počúvam z úst svojich známych. Aj mne párkrát za deň preletí hlavou. Nie je však vyjadrením toho, koľko práce sa na nás valí doma či v zamestnaní. Ide skôr o psychickú únavu. Zo všetkého, čo sa deje okolo nás. Z covidu, rýchlo sa meniacich a často nelogických protipandemických opatrení, z toho, že nemôžeme dosýta objať rodičov, osláviť narodeniny svojich detí v širšom kruhu, no najmä z hádok na politickej scéne, z hystérie a agresivity, ktorá sa stále stupňuje. Do toho smutné jesenné počasie, ranné hmly a tma prirýchlo padajúca na mesto.
Blázninec doma
Občas mám pocit, že sa zbláznim. Z jednej izby počúvam chémiu, z druhej geografiu, za chvíľu je to už história a matika. Počas online mítingu zvoní zdola poštárka alebo sused začne vŕtať. Keď telefonujem s kolegyňou, dcéra hrkoce riadmi a pes so zúrivým štekotom naháňa po byte kocúra. Na fejsbúku kamarátka hľadá niekoho, kto jej pomôže vyrátať slovný príklad s kosoštvorcom a kosodĺžnikom, ďalšia potrebuje poradiť s pokusom z fyziky...
Stiahnem sa na balkón a v rámci obedovej pauzy si vychutnám kávu. So šľahačkou a karamelom. Plavková sezóna je ďaleko a domáce tepláky sú dostatočne široké. Je mi jasné, že ma zachráni len krása, ktorá sa stiahla do úzadia. Momenty, ktoré dávajú šedivým dňom farby, vône a chuť. Ordinujem si ich pravidelne každučký deň ako psychoterapiu.
Po pracovnej dobe zavriem počítač a vyrážam do ulíc. Pomaly sa začína stmievať. Všímam si tvar listov, ktoré mi šuchocú pod nohami, hru svetiel z pouličných lámp, tancujúce sviečky, ktoré ľudia zapaľujú pred maličkou kaplnkou v strede petržalského lesíka, aj vôňu konského hnoja, ktorú cítiť popri dostihovej dráhe. Fotím si tiene na uliciach aj stopy v blate. Do uší si pustím hudbu alebo ticho, podľa nálady. Sledujem deti a psy. Nie sú ovplyvnené politickými hádkami, ani strachom z korony. Žijú pre prítomný okamih. Kúsok z ich radosti si ukradnem pre seba.
Filmy, jóga a nádej
Večer pozerám obľúbené filmy. Počúvam online koncert zo Slovenskej filharmónie. V knižnici si vyberiem knihy, ktoré ma prenesú ďaleko od šedivej reality. Na mobil si stiahnem aplikáciu s meditačnou hudbou a cvičením jogy. Napečiem domácu pizzu, snažím sa relaxovať pri miesení cesta a vymýšľaní príchutí. Sledujem večnú snahu domáceho kocúra vytlačiť psa z jeho obľúbeného miesta a večnú snahu psa zožrať kocúra alebo ho aspoň roztrhať na márne kúsky skôr, ako si to všimne zvyšok rodiny. Učím sa nemčinu, napriek rehotom svojich detí, že mám francúzsky prízvuk a čudnú výslovnosť a aj tak, veď hranice sú zavreté... Pche, aj pred rokmi sme sa učili angličtinu a to boli hranice obohnané ostnatým drôtom. Nestrácať nádej je však dôležité.
Chcem na chvíľu zabudnúť, že tento rok sa ani trochu nevyvíja podľa mojich predstáv. A že netuším, či aspoň ten ďalší bude lepší. Chcem hodiť za hlavu všetky negatívne predpovede a v akcii nakúpim maslo na vianočné pečenie aj nové svetielka do záhrady. Aj keď som zo všetkého už fakt unavená, stále verím na „svetlo na konci tunela“. Dúfam, že aj vy.
