Na začiatku školského roka bola staršia dcéra v karanténe. Vrátila sa z mládežníckeho tábora, kde po piatich dňoch bol ktosi pozitívny. Absolvovala test s negatívnym výsledkom a hurá do školy. Vzápätí však mladšia dcéra zostala zo školy doma, lebo karanténa - vraj nejaký žiak je pozitívny. Obývačku sme začali používať ako izolačku. Kto je práve v karanténe, zriadi si v nej svoj brloh. A má fasácky život - žiadne povinnosti, ešte aj jedlo sa mu prinesie a odnesie. Vďaka videochatom občas po večeroch idú z brlohu rehoty ako z reálnej babskej prespávačky. Do toho Netflix a pukance. Keď to netrvá dlho a choroba sa nepotvrdí, tie decká v podstate žijú svoj pubertálny sen. Čo však žijeme my? 

Na polici mi prachom zapadá zaplatený koncert v Prahe spojený so štvordňovým rodinným výletom. Zo začiatku mája sa presunul na február. Keď pozerám každodenné covid-hlásenia, obávam sa, že ani vo februári z toho nič nebude. Rovnako mám z apríla odložené lístky na skvelú verejnú prednášku. Vraj bude v polovici v októbra. Aj o tom však začínam silno pochybovať.

Dcérinu stužkovú už tiež presunuli. Keď mi občas pošle fotku krásnych šiat s dlhým rukávom, odpíšem len: Počkáme, možno bude treba skôr ramienka... Tíško sa modlím, aby aspoň zubní lekári zase nezavreli a dcéra sa konečne dočkala sňatia zubného strojčeka. Pre covid sa jej liečba predĺžila o polroka, lebo čo mal strojček napraviť za tri a pol mesiaca, kým jej lekárka neordinovala, stihol pokaziť. Ceny medzitým vzrástli o covid príplatok – štátom schválené opatrenia zabraňujúce šíreniu nákazy v ambulanciách musia predsa zaplatiť pacienti. 

Na druhej strane si vravím, kým nás trápi len toto, stále je ešte dobre...

Na fejsbúku (veď, kde inde?) sa ale dočítam, že je to všetko len taký vymyslený matrix. Aby padla ekonomika a aby nás mohli čipovať. (Bacha, to možno preto pri testovaní vrazia tú paličku človeku cez nos až do mozgu!) Do toho články, aké všetky nežiaduce účinky bude mať vakcína proti covidu  - aj tá, ktorá ešte ani len neexistuje. A navrch vyjadrenia „expertov" ako treba povstať a brániť svoju slobodu, o ktorú nás rúška oberajú. Ešteže odborníci už stihli vyvrátiť aspoň mýtus, podľa ktorého sa nám v rúškach dostatočne neokysličuje mozog. Aj keď obávam sa, či táto vedecká štúdia predsa len brala do úvahy naozaj všetky indivíduá. U niektorých to možno predsa len funguje inak.

Vďaka covidu sme sa naučili žiť zo dňa na deň. Na budúcnosť veľmi nemyslíme. Veď ktovie, či o mesiac ešte budeme môcť sedieť v divadle alebo či o rok pôjdeme k moru. Už som premýšľala aj nad tým, či sa mi vôbec oplatí kupovať si nový osobný diár, kam si zvyknem zapisovať všetky kultúrne podujatia, výlety, divadlá, koncerty a cesty, na ktoré chcem ísť. 

Kamarátky vravia, že to cítia podobne. Nevedia, ako ich deti budú maturovať, netušia, či sa na Vianoce stretnú s časťou rodiny, ktorá žije v zahraničí a už vôbec nie, či ich biznis vydrží alebo krachne. Nedávno sme smutne skonštatovali, že jediní, koho covid ešte nezahnal do brlohu, sú popierači a popieračky ženských práv. Lebo kým my riešime zrušené koncerty a výlety, počet hostí na svadbe, či slobodu prskať bez rúška na celý svet, oni neúnavne a neprestajne riešia naše právo slobodne sa rozhodovať o počte detí, ktoré porodíme, o svojom zdraví aj o svojom súkromí. Na túžbu po moci nad životmi druhých liek tiež stále nemáme.