|
V Izraeli dnes večer ľudia zapália prvú sviečku chanukového svietnika, zjedia tradičné šišky a zemiakové placky, v niektorých rodinách sa rozdajú darčeky, zaspieva sa niekoľko piesní o zázrakoch a svetle, ktoré je silnejšie ako tma. Tak to bude po osem večerov, kým budú na chanukovom svietniku horieť všetky sviečky.
Je to sviatok, ktorý ľudia zvyknú porovnávať s Vianocami, lebo sa odohráva v decembri a sú v ňom prítomné darčeky a svetielka. Hoci znalci judaizmu aj kresťanstva by s tým iste nesúhlasili.
Mne sa prvý večer Chanuky spája s pečením placiek (recept veľmi podobný slovenským plackám, rozdiel je len v tom, že latkes alebo levivot sú o niečo menšie), vyberaním chanukového svietnika zo škatule, v ktorej odpočíva celý rok, jeho leštením, nákupom šišiek a keď stihneme, tak aj s hračkárskym obchodom, kde si moja dcéra vyberie darček.
Čo však v posledných rokoch nikdy nevynechám, je návšteva nemocnice, kde mi pravidelne zachraňujú život a kde sa občas udejú udalosti, čo by sa dali klasifikovať ako zázrak. Chanuka je príbehom ľudí v núdzi, ktorým zostala už len nádej a viera, že nie je všetko stratené a tam hore je niekto, kto im môže pomôcť.
Napríklad tak, že znásobí olej vo svietniku a predĺži dobu svetla. Dnes sa predlžujú životy aj šance ako nikdy predtým. Je to zásluha vedy, ale aj viery a nádeje. Tých, čo vymýšľajú nové lieky, tých, čo ich berú a tých, čo stoja pri nich. Hoci si vieme mnohé príbehy vyliečenia vysvetliť racionálne, stále máme tendencie považovať ich za zázrak, aj keď o tom nahlas nehovoríme.
Práve preto, že zázraky potrebujeme, oslavujeme sviatky spôsobom, ktorý sa len jemne líši od toho, ako ich trávili naši predkovia. Sú rituály, ktoré tu budú, kým tu budeme my. Bojácni ľudkovia, čo sa v najhoršom obracajú na nebesá a čakajú na zázrak.
Prečítajte si aj Keď akné zmení život
