|
Pri svojej práci sa často stretávam so zúfalými ľuďmi. Na osudy mnohých si spomeniem aj po rokoch. Na výraz ich tváre, bezradnosť, smútok v očiach. Keď sme sa stretli, boli v tej najťažšej životnej situácii. Často premýšľam nad tým, ako žijú. Či sa im podarilo odraziť od dna, či k nim bol osud napokon aspoň trochu láskavý.
K mojej zbierke zúfalých ľudí patrí rodina s piatimi deťmi bez strechy nad hlavou. Rodičia, ktorým dieťa zomrelo na rakovinu mozgu. Osamelá matka s dvoma ťažko chorými deťmi, ktorej bývalý manžel nielenže neprispeje na ich výživu a výchovu ani cent, ale ešte im aj robí zo života peklo.
Dosť zúfalá mi pripadala aj mamička, ktorej niekoľkomesačné bábätko prežilo cievnu mozgovú príhodu, čo navždy poznamenalo jeho vývin. Žena, ktorej sa narodilo ťažko postihnuté dieťa len preto, lebo gynekológ spravil chybu. Aj otec, ktorý sa dozvedel, že jeho syn má nevyliečiteľnú chorobu a zrejme sa nedožije ani dospelosti...
Všetci títo ľudia boli nešťastní, chýbali im peniaze a hľadali pomoc. Každý z nich mal na niekoho ťažké srdce – na lekárov, súdy, políciu, systém alebo minimálne na osud. Nikto z nich však ani slovkom nespomenul, že by týmto ľuďom pomohlo, keby videli extrémistov hádzať kamene do žien a detí. Že by im pomohlo vidieť fotky skopaného cudzinca, ktorý si dovolil zastaviť sa na drink u nás v bare. Že by im pomohli rasistické heslá a šovinistické prejavy. Neverím, že by títo ľudia verili „vodcovi“, že im v ich situácii pomôže...
Preto neverím, že extrémistov volili zúfalí ľudia.
Prečítajte si aj Možno je to osud. Ale čo ak nie?
