|
Moja kamarátka by pred pár dňami mala štyridsať. Možno by jej na koži pribudlo nové tetovanie a možno by si dala spraviť bláznivý účes. Možno by zašla len tak do lesa, ktorý milovala.
Oslavu by zrejme odložila na neskôr, keď už sa bude dať v záhrade grilovať. Teraz by si svojich štyridsať užila len tak komorne, s dcérami, priateľom, mamou...
Moja kamarátka už štyridsať mať nikdy nebude. Vzala jej ich rakovina. Umierala bolestivo a dosť dlho, hoci na druhej strane chvalabohu za každý jeden deň, ktorý tu ešte mohla byť so svojimi dcérami.
Nechcela zomrieť v nemocnici, a tak bola doma. Vedľa svojich blízkych, priateľov a malej čiernej mačky. Náš štát jej zomieranie nijako neuľahčil, skôr naopak. Lekárka jej len stručne oznámila, nech si dá svoje veci do poriadku, lebo koniec je blízko. Veď to poznáte, musia sa obrniť, musia sa odosobniť. Veď by sa zbláznili, keby s každým pacientom prežívali jeho bolesť a smrť. Stačí predsa, že sa zblázni pacient a jeho rodina.
Nuž, lekárka sa teda obrnila aj odosobnila. Až tak, že svojej pacientke oznámila, že fyzioterapeutku jej nedá, lebo to pre ňu už nemá žiadny význam. Uľahčiť pacientovi od bolesti, ušetriť ho preležanín je bezvýznamné, keď to už má zrátané. Keď už nebude ďalej zveľaďovať zisky zdravotných poisťovní.
Viem, je to ťažké, lebo v zdravotníctve niet dosť peňazí. Vlastne, v celom štáte niet dosť peňazí. Ale možno 
mala kamarátka len blbé meno. Nebola Anka, ani Evka. Ako sa to hovorí - nomen omen?
No, čo ak osud za toto nemôže a všetko je inak?
Aj preto dnes pôjdem voliť.
Prečítajte si aj Vyhrajú jej voľby červené pišigate?
