|
Stál pred chrámom. V rukách preukaz so šikmým hrubým červeným pruhom. Preukaz občana s ťažkým zdravotným postihnutím. Prosil - žobronil. Potrebuje na jedlo pre svoje deti a sám nedokáže. Dávky nestačia.
Obrad skončil a vo vstupnej miestnosti, ktorej na Záhorí hovoríme „žebrakyňa“, dvaja mnísi ďakovali za mince štrngajúce v kapsách v ich rukách. Vonku bol opäť on – žobrák. So svojím smutným prosiacim pohľadom a zopár drobnými.
V duchu sa ospravedlňujem tomu mužovi: „Vieš, aj ja som bez práce, bez príjmu, mám tri deti. Živí nás manžel...“ Hľadám rozumné výhovorky: „Možno sa hrá na chudáka a pritom si žije ako...“
Cestou k autu ma gniavi pocit, či som predsa len nemala svoju mincu vhodiť práve jemu. No snáď sa tí mnísi podelia, možno človeka poznajú a pomáhajú mu. Ale, prečo by potom prosíkal na vlastnú päsť? Stačilo by mu čakať bokom. Alebo vedia o ňom svoje a nič si nezaslúži. Netuším.
Scéna sa opakovala. Ten istý chrám, ten istý prosiaci. Tentoraz som však svoje euro rozdelila. Nepríjemné pocity z minula sa neopakovali a chcem veriť, že skutočne kúpil jesť svojim deťom.
Mojimi predchádzajúcimi slovami nechcem krivdiť ani žobrajúcemu, ani mníchom v chráme. Skôr myslím na skutočnosť, že nemusí byť vôbec zložité a nemožné, podobným žobrákom sa stať.
Lebo aj ja som žobrala. Nie pred kostolom, nie s preukazom v ruke. Prosíkala som o prácu, o zamestnanie. Obyčajne, doporučene, mailom aj osobne. Štyri roky som reagovala na každú primeranú pracovnú ponuku, o ktorej som sa dozvedela. Pokúšala som aj v spoločnostiach, kde aktuálne nehľadali, no mohli by.
Niektorí mali aspoň na spätnú väzbu. „Ďakujeme za záujem, vybrali sme iného vhodného.“ Iní sa neunúvali ani na to „ďakujeme“. Viacerí ma pozvali na pohovor, aby ma odmietli osobne, alebo aspoň dali štipku nádeje: „Určite sa vám ozveme.“ Určite sa vôbec neozvali. Niektorí ma chránili, lebo „je to tá najstresujúcejšia pozícia“. Ten úplne posledný mi spravil skutočne medvediu službu.
Práca účtovníčky, na štyri hodiny denne, v neďalekom meste. Môžem si ako dlhodobo nezamestnaná na začiatok, keďže som už dávno stratila pracovné návyky, priať viac? Pri pohovore sme si sadli. Ponuka sa stretla s dopytom. Lenže... Lenže negatívne údaje o mojej osobe od bývalých zamestnávateľov. „Ste nezamestnateľná!“
Prvotný šok vystriedalo množstvo otázok. On odpovedal diplomaticky, konkrétny zdroj svojich informácií ani ich presnú podobu neprezradil. Mal zoznam bývalých chlebodarcov - môj životopis. Porozprával dosť, aby som vedela, odkiaľ vietor fúka. Nie vietor – uragán!
Dokážete si to predstaviť? Štyri roky venujete množstvo času, energie aj financií do hľadania práce, rekvalifikačných kurzov. Za každým neúspechom hľadáte chybu u seba. Prerábate životopis, žiadosti, študujete ako sa úspešne „predať“. Skúšate to znova a znova. Nedáte sa odradiť odmietaním.
A napokon zistíte, že aj keď ste v minulej práci ťahali za kratší koniec, aj keď ste si nechali páčiť kadečo, aj keď ste odišli pokorne a uvoľnili miesto „tlačenke“, aj keď ste ich mohli minimálne žalovať kvôli spôsobu akým sa vás „zbavili“ , aj keď prešlo viac rokov, ešte stále vie byť niekto tak zlý a zákerný?
Opäť žobrem. Píšem podnety, žiadosti, prosby, návrh na reportáž do televízie a aj tento blog. Žobroním o spravodlivosť. Musím sa brániť, nemôžem mlčať, už len kvôli svojim deťom nemôžem!
Prečítajte si aj Každý z času na čas potrebuje pomoc
