Príbeh zmeny zvyčajne začína prvými signálmi. Sú to udalosti, ktoré fungujú ako poslovia zmeny. Jemne nás poklopú po pleci, pripomenú sa, že je čas. Jedna kapitola končí a je čas prehodiť list. Ak na nežné signály nereagujeme, prídu tvrdšie správy, možno aj kopance či buchnáty. A keď sme naďalej hluchí a slepí, prídu tvrdé stopky.
Janka Bernaťáková píše o tom nielen z pozície change facilitátora a kouča, ale aj ako reálny príklad človeka, ktorý si prešiel veľkou životnou zmenou a prežil. A nielen to! Čítajte ďalej.
Trhliny ako poslovia zmeny
Zmena si nájde svoju cestu. Buď sa ňou necháme viesť alebo nás povláči po kameňoch, tŕním a húštím. Môže nabrať rôzne podoby, od výpovedi v práci, cez vyhorenie alebo úplný kolaps organizmu.
Nikto nám nepovedal, že život sa vyvíja v cykloch. To, že sme dospelí, ešte neznamená, že sme už dospeli. Niekde okolo 40ky prichádza volanie na posun.
Životné štádiá
Existuje množstvo psychologických teórií vysvetľujúcich vývoj ľudskej duše. Poznať psychiku je náročné, každá teória ju približuje z iného hľadiska a každému z nás sa pozdáva iná. Americký psychológ a psychoanalytik Erik Erikson popisuje osem období života človeka, ktorými si počas svojho života musí prejsť každý človek. Mne sa jeho teória páči, predstavujem si to trochu ako hru, v ktorej plníme rôzne úlohy a tak sa dostávame do vyšších levelov. Alebo aj nie.
Ako človek prechádza jednotlivými obdobiami, dostáva sa do životných kríz, v ktorých musí splniť nejakú vývojovú úlohu. To, ako sa s touto úlohou popasujeme, ovplyvní náš život do budúcnosti. Za priaznivých podmienok získavame za odmenu určité cnosti. Pri každom štádiu si môžeme osvojiť buď dobrú alebo zlú skúsenosť. Tá nás bude sprevádzať v nasledujúcich životných fázach.
Včas prehodiť výhybku
O mojich posloch zmeny som písala v článku O hľadaní zmyslu života. Postupne vo mne dozrievalo rozhodnutie. Mala som 41, keď som pochopila, že nastal čas.
Čas pretvoriť si život nanovo. Kým mám ešte odvahu a silu začať odznova. Vedela som, že ak konať nebudem, bude konať život. Začala som si všímať ľudí, ktorí ten moment prešvihli.
Videla som zombíkov. Živých mŕtvych. Unavených a otrávených životom.
Videla som kolegov, ktorí sa nevedeli zastaviť, boli nenahraditeľní, zrazu tu ale neboli a život išiel ďalej.
Všímala som si ľudí, ktorí to potichu vzdali a uspokojili sa s málom. A život im aj z toho mála uberal.
Bol to alarm!
Vyhliadky do budúcna
Priemerný vek dožitia slovenských žien je 81 rokov, u mužov je to o pár rokov menej. Čiže ak máme 40, čaká nás ešte kus života. Vlastne ešte celý jeden život. Príliš veľa na to, aby sme to už len nejako doklepali.
A tak som po 20tich rokoch uzavrela jednu kapitolu a rozhodla sa vykročiť do neznáma. Nevedela som, čo presne chcem. Mala som dlhý zoznam toho, čo už nechcem a na tej druhej strane bola len jedna položka. Chcem si druhú polovicu života zariadiť inak, v inej kvalite bytia a žitia. Vytvoriť si novú cestu, takú, ktorá ma ideálne potiahne aj v dôchodku. To bol celý môj plán.
Voľný pád
Keď človek vstupuje do zmeny, ako bola tá moja, opúšťa niečo, čo dobre pozná a vstupuje do niečoho, kde nepozná NIČ.
20 rokov som pracovala v organizácii, ktorá má veľmi silnú, ale zároveň veľmi uzavretú kultúru. Celý môj svet bol zúžený a prepojený s tým, čo som robila. Akurát som už chcela robiť niečo iné. Chcela som urobiť prestrih a začať odznova.
A to sa neudeje vo svete, ktorý poznáme. Nedá sa inak. Treba opustiť vychodenú trajektóriu a preskúmať nové svety. Kruh udusí, ako mi nedávno povedala jedna múdra žena. Ak chceme niečo inak, treba sa otvoriť novým možnostiam, novým ľuďom, novým podnetom. Za pecou sa zmena nekoná. Treba sa ako ten Jano, či Marienka, vybrať do sveta.
Vtedy som to vnímala ako čisto moju osobnú voľbu. Kamikadze skok do neznáma. Dnes už viem, že takto sa deje skutočná premena.
Pustiť čo už neslúži, neprospieva, uvoľniť sa do zmeny, prejsť údolím s názvom Neviem, cestou objaviť svoj skutočný potenciál a cez to nové možnosti. Nedá sa to otočiť, ani niečo preskočiť.
Cesta “U”čkom
Hovorí o tom Otto Sharmer v Theory U, ktorý sa téme transformácie venuje už viac ako 20 rokov a dôveru vám môže dodať aj to, že celé sa to sformovalo pod strechou MIT univerzity. Môžeme si to naštudovať a absolvovať kurz, ktorý určite pomôže v orientácii. Avšak táto cesta je cesta k sebe, tú musíme objaviť sami. A aj tomu múdru v knihách začneme rozumieť až vtedy, keď máme za tým vlastnú skúsenosť.
V zmene vieme, čo má byť na konci. V transformácii je niečo už za nami, čo definitívne končí, avšak nevieme, čo bude namiesto toho, čo odchádza. Dôležité je spojiť sa so sebou, so svojimi skutočnými potrebami a dôverovať procesu.
Dobrá správa je, že život je k nám láskavý. Keď sa tomu otvoríme, začnú sa objavovať sprievodcovia. Ľudia, ktorí niekedy vedome a niekedy nevedome osvetlia potrebný úsek na ceste. Príde informácia, myšlienka, ktorá nás posunie. Objavia sa ľudia, ktorí nás podporia. Podajú tú správnu knižku, otvoria nové dvere. Sú to učitelia alebo len parťáci na ceste. Treba len o tom hovoriť a nezostávať v tom sami.
Vzduchoprázdno
Ja mám vo výbave vlastnosti pozorovateľa, všímam si a učím sa z toho, čo vidím. Dávam si to do súvislosti, všímam si dôsledky, pátram po príčinách. Snažila som sa poučiť z chýb, ktoré urobili iní a preto som si dala čas na nezáväzné experimentovanie, hľadanie a preskúmavanie.
Chcela som sa zoznámiť so svetom, zistiť aké iné možnosti tu sú a kde je moje miesto. V čom sa budem cítiť naozaj dobre. Čo mi bude dávať zmysel. Čomu budem opäť chcieť dávať svoju energiu a čas. Toto obdobie je veľmi krehké a veľa zmien na tom stroskotá. Je tu veľa neznámeho, neistého, je tu celá kopa pochybností, nevydarené pokusy. Je tu veľká zraniteľnosť.
Človek už nepatrí tam, odkiaľ odišiel. Nepatrí však ani nikam inam.
Ako povedať životu ÁNO
Začala som o svojom zámere hovoriť. Najprv s jedným človekom, ktorý ma nasmeroval na druhého a ten zas prepojil s tretím. Ten urobil slučku a takto sa mi otvorila možnosť, ktorú som predtým nevidela. Nemala som ju odkiaľ vidieť. Bola ďaleko za obzorom, za ktorý som dovtedy dovidela.
Krok po kroku
Prihlásila som sa ako dobrovoľníčka do Nadácie Pontis. Haló, ja som nejaká Jana, mám sabatical a chcem pre vás dobrovoľníčiť. Na to som sa stretla s Lenkou Surotchak, vtedajšou riaditeľkou a jej kolegami a oni mi povedali: „To je super, že tu si, lebo my teraz prechádzame mnohými zmenami a potrebujeme niekoho s tvojimi skúsenosťami.“
A bolo.
Pôvodne som chcela urobiť hrubú čiaru za tým, čo bolo a rozvíjať úplne iné, nebiznisové zručnosti. A už NIKDY nepoužiť nič zo svojej manažérskej výbavy. Takto som to videla, ako správne. Prečo inak robiť zmenu?
Pokúšala som sa priniesť Enneagram na Slovensko a chcela prinášať dobro cez spoznávanie seba a druhých. Ukazovalo sa, že o to až tak veľa ľudí nestojí a paradoxne dopyt bol práve po tom, čo som už vedela – change management, budovanie tímov, nastavovanie systémov. Najskôr nie veľmi ochotne, ale s ochotou pre dobrú vec, som sa oblúkom vrátila k mojej expertíze. Len v inej forme a v inej roli.
Sila prítomnosti
Otto Sharmer hovorí o Presencing. Presencing je zmiešané slovo, zo slov presence = prítomnosť + sencing = navnímavanie. To, čo je správne, hlavou nevymyslíme. Objavíme to, ak pozorne navnímavame, čo k nám prichádza, čo sa vynára a čo nám to ukazuje.
Dnes už viem, že je to kľúčová zručnosť v zmene. Ja som sa ju naučila po pár nárazoch o stenu. Až keď som sa vyčerpala prerážaním cesty tam kde nebola, začali sa mi otvárať skutočne dobré možnosti. Bez veľkej námahy. Stačilo pozorne vnímať kam ma to vedie. Hovoriť životu áno znamená nebyť plný názorov a predstáv, aké to má byť a čo a kedy sa musí stať.
Komunita v Beelong
Do Pontisu som išla s tým, že idem možno lavičky natierať a namiesto toho som začala fungovať ako expertný dobrovoľník. Vďaka tomuto spojeniu som našla veľmi veľa.
Ja som tam vlastne našla BEELONG. V podobe, v akej ho dnes vytvárame so Zuzkou Gergeľovou v Beelong community & network. Miesto, ktoré ťa podrží v čase zmeny.
Kde môžeš patriť taká, aká si, bez potreby niečo zo seba pred dverami odložiť, či naopak, na seba nalepiť, len aby som bola prijatá.
Miesto, kde som mohla patriť v období keď som nepatrila nikde. Od prvého dňa ma prijali medzi seba s absolútnou samozrejmosťou.
Našla som ľudí, ktorí ma inšpirovali a posúvali už len tým, akí boli, ako zmýšľali a konali.
Našla som miesto, ktoré mi otvorilo možnosti a spojenia, o ktorých som netušila, že sú. Úplne nové obzory. Otvorila sa mi tam cesta k tomu, čo robím dnes.
Našla som tam spriaznené duše, ľudí, ktorí ma podporili v mojich pokusoch. Nielen slovami, ale činmi, podporou, zdieľaním, fandením. A takto mi pomohli budovať dôveru v to, čo chcem.
Podpora v zmene
Aké zásadné to pre mňa bolo na mojej ceste k zmene som si uvedomila až s odstupom času. Keď som videla ako ľudia, ktorí sa pokúšali o podobnú zmenu ako ja, nakoniec skončili tam kde začali. Vymenili modrú za oranžovú alebo Frantu, kerý chlastá, za Tondu, který pije.
Preto, keď mi asi o päť rokov neskôr Zuzka Gergeľová začala hovoriť o svojej vízii na podpornú a spolupracujúcu komunitu, som hneď povedala ÁNO! Áno, toto chcem, toto mi dáva zmysel, tohto chcem byť súčasťou. Ja som ten svoj Beelong našla šťastným riadením osudu. A preto teraz vytvárame Beelong pre každého, kto ho potrebuje.
V Beelongu vytvárame priestor na prepájanie, spoluprácu a vzájomnú podporu. Tak to aj začalo, vďaka prepojeniu a podpore od Lenky Surotchak. Áno, tá Lenka, ktorá ma kedysi bez zaváhania privítala v Pontise.
