|
Som šťastná, že ma v práci nikto nechytá za zadok Prst Maroša Kramára na zadku maskérky opäť naštartoval diskusiu o sexuálnom obťažovaní v slovenských médiách. No… to, že sa táto kauza dostala do médií vo forme nejakej “debaty” bola skôr zásluha pár novinárok a ženských influenceriek, ktoré sa ozývali stále intenzívnejšie. Nedalo sa to prejsť zhovievavým mlčaním a tak o tom začali písať aj iní.
Hoci rovesníci Maroša Kramára na tom nič zlé nevideli, generácia mladších hercov a osobností to nakoniec odsúdila pomerne rázne. Začala som premýšľať nad tým, ako intenzívne som ako žena po štyridsiatke vnímala sexuálne obťažovanie v minulosti a ako ho vnímam dnes.
Prvý sexuálny útok som zažila ako trinásťročná v tábore od chalana, ktorý bol odo mňa o dva roky starší. Pritlačil ma k stene, keď som vychádzala zo sprchy a dosť násilne trval na tom, aby som ho pobozkala. Pre mňa, v tom čase ešte dieťa, to bol šok. Keď som sa zdôverila vedúcej s týmto nepríjemným incidentom dozvedela som sa, že sa nemám sťažovať, lebo svojím správaním a výzorom iba provokujem puberťákov, tak čo iné som čakala.
Prečítajte si
Toto som si vypočula od ženy vo veku mojej mamy! Zistila som, že jediný, kto ma ochráni pred takýmito útokmi som ja, prípadne kamoška v staršom veku, ktorá to pozná a dokáže takéhoto chalana uzemniť. Kvôli tomuto zážitku som si vypestovala sarkazmus a zistila, že hnusné poznámky a to, že dám násilníkovi najavo, že je chudák, mi môžu niekedy pomôcť. Samozrejme, ak ho ešte viac nevyprovokujú.
Sexuálne obťažovanie som znášala celý život. V každom zamestnaní, v každom životnom období. Dokonca aj v tehotenstve. Po štyridsiatke to prestalo. Okrem občasného pokrikovania robotníkov na ulici to našťastie už často nezažívam. Aj na toto je ten vek dobrý. Muži sú ku mne slušnejší, najmä tí mladší. Akoby už medzičasom vyrástla úctivejšia generácia, lebo sledujem, že tí mladí sa lepšie správajú aj k svojím rovesníčkam.
No občas sa ešte stane že starší muži si neodpustia nejakú hlúpu a neadekvátnu poznámku. Alebo že mi šplechne niečo chlípne ráno pri kávovare kolega, ktorý patrí do staršej generácie a nenaučil sa, čo sa patrí a za čo by v inej krajine mohol vyletieť zo zamestnania.
Maroš Kramár sa vyjadril, že nevyžiadané dotyky poburujú iba ohrdnuté a nešťastné ženy, ktorých sa nikto nedotýka. Iba frustrovaná žena má vraj pocit, že musí bojovať za rovnoprávnosť. Poviem to takto. Dlhé roky som zažívala nevyžiadané dotyky, pohvizdovanie, slizké komentáre na moje prsia, zadok… dosaďte si sem čokoľvek.
Zažívala som, že muži mi bez opýtania hovorili svoje názory na moju postavu a vlasy, na ktoré som fakt nebola zvedavá. Kvôli tomu som značnú časť mladosti chodila v neforemných dlhých flanelkách a sukniach po zem, aby som im preboha nedala zámienku ma komentovať. Nepomohlo.
Hanbila som sa za svoje telo a to som bola tá najnenápadnejšia teenagerka v Bratislave. Frustrovaná som bola vtedy! To mi verte. Nebojovala som za rovnoprávnosť, lebo slovo feministka bolo rovnaké, ako keby vám niekto povedal hnusnú nadávku. To vtedy som bola nešťastná. Nie preto, že sa ma nikto nedotýka, ale naopak, že niekto vstupuje do môjho osobného priestoru bez opýtania.
Dnes, keď som zrelá žena a viem sa za seba postaviť sa mi to už našťastie nedeje a ak by sa aj stalo, viem sa za seba postaviť. Verím, že mladé ženy nebudú musieť čakať do štyridsiatky, aby porazili hnusobu. Že ich neustále sexuálne narážky na ich telo nebudú sprevádzať celé roky. Prajem nám, aby generácia Maroša Kramára odišla do čávesu a my sme sa mohli tešiť z vychovaných a slušných mužov, čo takéto nezmysly nevypúšťajú do televízneho ani iného éteru.
