Trvalo asi 7 rokov, kým prišli na to, čo spája únavu, tŕpnutie, rozmazané videnie a iné drobnosti, ktoré ako prišli, tak aj odišli. Mala som 30 rokov a 3 malé deti. Jedno vo veku 3 roky a  takmer ročné dvojičky. Dojčila som vo dne v noci, starala sa o dom, záhradu a všetky deti, keďže ani starší syn ešte nechodil do škôlky. V tom čase u nás bývala aj svokra, ktorá mi s deťmi pomáhala. Aj napriek tomu som bola úplne vyčerpaná.
 
Jedného dňa mi začala tŕpnuť ľavá ruka. Myslela som, že to je z dvojičkového kočíka, ktorý bol veľmi ťažký. Tŕpnutie však postupovalo od končekov prstov vyššie. Muž povedal, že to bude vážne a išli sme na pohotovosť. Odtiaľ nás poslali domov a neverili mi. O dva dni sme išli znovu ale už do inej nemocnice. Muž, keďže je lekár, už nadobudol podozrenie na diagnózu, tak vybojoval, aby nás na pohotovosti prijali a nechali mi urobiť MR vyšetrenie.
 
Tam sa ukázalo, že ide o sklerózu multiplex (SM), neurologické autoimunitné ochorenie, ktoré sa prejavuje u mladých ľudí (prevažne žien) v produktívnom veku okolo 30. roku. Je to choroba tisícich podôb, keďže môže mať veľmi rôznorodé príznaky. Pre definitívne potvrdenie som musela ísť ešte do nemocnice na lumbálnu punkciu a bolo to jasné. 
 
 
 
Viete, čo mi napadlo ako prvé, keď som sa dozvedela definitívnu diagnózu? Chvalabohu, že už mám 3 deti. A potom ten pocit, že už to so mnou pôjde dolu z kopca, skončím na vozíčku, budem závislá na iných. Skrátka, že môj aktívny život končí.  Zrazu som mala pocit, že ešte nie, ešte chcem tancovať, spievať, cestovať, užívať si života...
 
Tak som začala som športovať, hrať volejbal, tancovala a spievala som vo folklórnom súbore v našej dedine, oprášila som francúzštinu, začala som doučovať a raz ročne som si dopriala výlet za priateľmi do Francúzska. 
 
 
 
 
Liečba pre pacientov s SM v tom čase bola iba injekčná, 3x týždenne injekcie do brucha, pričom v noci som mala horúčkovité stavy a ráno som sa budila s migrénou a pocitom zbitého psa. Napriek všetkému život išiel ďalej. Teraz pracujem na skrátený úväzok, dostávam čiastočný invalidný dôchodok, osamostatnila som sa od muža, som sama sebou. Mám novú infúznu liečbu, pri ktorej mi zmizli všetky nežiaduce účinky interferónov. Cítim sa dobre, nepreťažujem sa, upratala som si v hlave priority. Nemusím byť pani dokonalá, veľa oddychujem, športujem s mierou, alkohol len príležitostne. Eliminovala som stres a naučila som sa zapojiť do prác v domácnosti  aj svoje deti, ktoré mi aj skutočne a s radosťou pomáhajú. Môj život som si začala vážiť a som vďačná za každý deň, ktorý môžem prežiť tak, ako si prajem.