Je neskorý piatok večer a ticho v bytovke len umocňuje vážnosť príbehu mladej Ukrajinky Aliny, ktorá utiekla pred vojnou z obliehaného Charkova. Aj napriek veľkému vyčerpaniu z dlhej trojdňovej cesty do Bratislavy sa rozrozpráva o hrôzach a útrapách posledných dní. Strach a emócie sú ešte príliš surové.

„Keď sme vyšli z metra na ulicu, videli sme letieť raketu a v zapätí sa ozval silný výbuch. Veľmi som sa bála a chcela som utiecť späť do bezpečia, ale kamarát ma zastavil a povedal – poďme!,“ spomína so slzami v očiach. Do šálok nám lejem horúci čaj a čas v kuchyni akoby sa zastavil.

Ubytovanie utečencov z Ukrajiny

Od vypuknutia vojny na Ukrajine sme denno-denne konfrontovaní hrôzostrašnými správami z frontu, vojenskými analýzami či agresívnou propagandou zo všetkých strán. Na rozdiel od konfliktov v iných kútoch sveta, pri tomto na Ukrajine máloktorý Slovák dokáže ostať ľahostajný.

Spomedzi tej záplavy správ som sa rozhodol filtrovať tie, ktoré hovoria o pomoci ukrajinským utečencom u nás doma. Zároveň som sledoval dobročinné aktivity svojich priateľov, ktoré ma inšpirovali a rozhodol som sa poskytnúť ubytovanie, teda jednu izbu v mojom byte, ľuďom na úteku.

Zaregistroval som sa prostredníctvom portálu Človek v ohrození. Hneď na ďalšie ráno mi volajú z centra s otázkou, či by som mohol na víkend ubytovať mladú ženu z Ukrajiny. Zaskočila ma tá rýchlosť a v hlave sa mi premietol zoznam vecí, čo musím pripraviť a upratať pred jej príchodom. Na prirodzené obavy už nezvýšil čas.

Teplý čaj a koláčik Aline prinavrátia pocit pohodlia a ja pokračujem otázkou, ako sa jej podarilo odísť z Charkova. Zisťujem, že na pochopenie detailov mi základy ruštiny nestačia a tak si píšeme cez Google prekladač. Po chvíli písania mi podáva telefón do ruky s textom preloženým z ukrajinčiny do angličtiny.

„O odchode z Ukrajiny som začala rozmýšľať hneď po prvom príhovore Putina a uznaní Luhanska a Donecka. Nikto z nás tomu nechcel uveriť, že by prišlo k útokom zo strany Ruska. Avšak výbuchy rakiet 24. februára nadránom nás prebudili do hrozivej reality“, rozhorčene vysvetľuje.

Útek z Charkova

V tejto zdanlivo krehkej žene sa skrýva vnútorná sila a neľahký príbeh. Vo svojich šestnástich rokoch sa postavila na vlastné nohy, ale aj napriek tomu vyštudovala Ekonomickú univerzitu v Kyjeve. Posledných 8 rokov žije v Charkove, kde si našla prácu v medzinárodnej spoločnosti. A zrazu z jedného dňa na druhý sa zabehnutý život a pocit bezpečia rozplynuli, priateľstvá a rodiny rozdelili a nik nevie, ako dlho potrvá toto šialenstvo.

„Sirény a streľba sa ozývali mestom a ja s mojim susedom, študentom z Maroka, sme utekali sa skryť do podzemnej stanice metra. Okrem nás tam bolo veľa vystrašených ľudí a domácich zvierat, každý sa snažil si nájsť svoje miesto na zemi a hlavne sa zohriať. Sprvoti som bola zúfalá a nevedela, čo si počať. Takto som strávila tri studené noci.“

Pýtam sa jej, kedy a ako sa rozhodla opustiť toto zdanlivé bezpečie. „Vedeli sme, že Charkov bude jeden z hlavných cieľov a že môže čoskoro padnúť do rúk okupantov a tak sme sa s Maročanom rozhodli odísť čo najskôr“, rozrušene spomína.

Zničená izba bytu po ostreľovaní ukrajinského mesta Charkov počas 18. dňa ruskej invázie na Ukrajine v nedeľu 13. marca 2022. FOTO - TASR/AP

Aj napriek pokročilej nočnej hodine pokračujeme v rozhovore. Ťažké zážitky a emócie sa pýtajú von. „V metre som mala len pár vecí a tak som presvedčila kamaráta, aby ma odviezol do môjho bytu. Len čo sme prišli k domu a vystúpili z auta, začali bombardovať. Ledva sme stihli vbehnúť do brány. Aj keď som sa strašne bála, musela som si zbaliť do kufrov, čo mi prišlo pod ruku. V dome sme nemohli ostať, lebo to nebolo bezpečné a tak sme sa rozhodli vrátiť nateraz do metra. Len čo sme vyšli na ulicu, za domom sa ozval silný výbuch. Možno menej ako dvesto metrov od nás dopadla raketa a všade bol dym. Strašidelná jazda k metru trvala asi 5 minút či celú večnosť. Navôkol bolo počuť streľbu. Po návrate mi dali tabletku na upokojenie, lebo som bola veľmi rozrušená.“

Rozprávanie prerušuje ťažký povzdych. Volám ju na balkón sa nadýchať čerstvého chladného vzduchu. Zdá sa, že na celej ulici svieti už len jeden oblok a to ten môj kuchynský. V čase nášho rozhovoru sa do pohybu už dali státisíce ľudí, prevažne žien, detí a starcov, ktorí hľadajú bezpečie v susedných štátoch.

Z Charkova do Kyjeva: 500 km bez svetla

Zaujíma ma, ako sa dostala do vlaku a aká bola cesta. „Z metra sme vyrazili skoro ráno pred začatím bojov. Na vlakovej stanici vládol zmätok a nájsť ten správny vlak vôbec nebolo ľahké. Rozhodla som sa pre cestu do Užhorodu, lebo bola najbezpečnejšia. V zhone som si pomýlila batožinu s inou a tak mi musel môj kamarát pomôcť vymeniť ju, ale aj tak som prišla o jednu tašku s oblečením. Ľudia akoby zdiveli, do vlaku sa tlačili hlava nehlava a keby ma Maročan priam nenatlačil do vozňa, ostala by som v Charkove. Cesta bola hrozná, niektorí ľudia sa dokonca aj pobili o miesto. V kupé nás bolo osem. Ľudia sedeli na podlahe, v uličkách, proste všade,” na jeden nádych prečítam preklad v mobile. Ani neviem, ako k tomu prišlo, ale úplne spontánne ju objímam.

Z Charkova do Kyjeva po koľajach je to skoro 500 km, podobná trasa ako z Bratislavy do Košíc. Avšak pohodová cesta do hlavného mesta to veru nebola. „Vo vlaku sa nesmelo svietiť a keď sme prišli do Kyjeva, museli sme byť všetci ticho. Po prestupe som pokračovala do Užhorodu. Taxík ma previezol na hranice Vyšné Nemecké, kde sa ma ujali slovenskí dobrovoľníci.  Len čo sme prekročili hranicu, vítali nás, dali nám čokoládu a teplý čaj alebo kávu,” s úsmevom spomína Alina.

Po 1,5 dni cesty to bola prvá úľava od strachu a nepohodlia. “Cez Košice sme potom išli vlakom až do Bratislavy, kde som sa aj rozlúčila s kamarátom z Maroka, ktorého čakala ešte komplikovaná cesta do svojej vlasti.“ Pozorujúc jej zmäkčujúci sa výraz tváre si uvedomujem, že tak ako po príchode na Slovensko, tak aj pri tejto živej spomienke jej padol kameň zo srdca.

Poskytnúť azyl ľuďom v núdzi

Avšak jej myšlienky a obavy sú aj naďalej s Ukrajinou, jej babkou, so psom, rodinou a priateľmi, ktorí tam doposiaľ ostali. Toto dojemné svedectvo veru nenechalo ani moje oko suché. Avšak mám pocit, že nateraz sú tie najtemnejšie chmáry zahnané a v spoločnej kuchyni zavládol pokoj.

Poskytnúť azyl človeku v núdzi je nielen prejavom solidarity, ale aj nemalým prejavom ľudskosti. Verím, že tento či iný iný príbeh ľudí na úteku vás nenechá ľahostajnými. Obavy z nášho dočasného nepohodlia sa sotva dajú porovnávať. Už máš „svoju“ ukrajinskú rodinu? Mier Ukrajine!