Kedy prišiel impulz, že si chcete založiť vlastnú školu, resp. najskôr asi materskú školu?

"Pred dvadsiatimi rokmi, keď naša najstaršia dcéra mala ísť do škôlky, začala som hľadať, ktorá by bola tá správna. Niektoré som navštívila, dovolili mi sedieť v triede a ja som pozorovala, ako s deťmi pracujú. Skoro všade som videla to isté - učiteľku, ktorá sa nestíha venovať 20 deťom v triede. Pritom práve obdobie do 6 rokov dieťaťa je najdôležitejšie. Chýbala mi aj tvorivosť a naopak, prekážalo mi negovanie. Samé zákazy a slová typu - nerob to.  Zo všetkého najviac mi však prekážalo ohováranie."

 

Ohováranie? 

"Áno, pre Bahájov je ohováranie zakázané. Ohováranie neprospieva jednote. Je ako jed. Otrávi atmosféru každého prostredia, či už v škole, doma alebo na pracovisku. Veríme, že ohováranie zahasí svetlo duše. Preto ma zaskočilo, čo všetko deti bežne počúvajú už v škôlkach. Samozrejme, nedeje sa tak len na Slovensku. Všetci sa navzájom pozorujeme a komentujeme. Deti však potrebujú byť obklopené krásou, potrebujú počúvať krásne slová, myšlienky, hudbu a vidieť krásne gestá. Nie ohováranie, ktoré im ničí dušu. To bol hlavný dôvod, prečo som založila vlastnú materskú školu."

 

Dnes už je to aj škola. Brilliant Stars International Primary school and Kindergarten má aj prívlastok “zelená škola”, spomína sa však váš program environmentálneho vzdelávania. Čo teda bolo tou hlavnou myšlienkou pri jej zakladaní?

"Výchova k cnostiam. Viete, pre mňa je najdôležitejší charakter. Všetci túžime byť obklopení poctivými ľuďmi. Chceme takého partnera a priateľov, ale to neprichádza len tak. Je dôležité učiť deti matematiku a prírodné vedy, ale rovnako dôležité je učiť aj rozvoj charakteru, pretože ani dobrý charakter a cnosti neprídu len tak samé od seba. Treba sa naučiť byť pravdovravný, láskavý, pokorný a umiernený a tiež to, čo tieto slová znamenajú. Navyše, nemôžeme deti učiť pravdovravnosti a sami ju nepraktizovať. Práve naopak, dôležité je prejsť od slov k skutkom a viesť deti príkladom. A tak vďaka deťom a tomu, čo ich učíme, o čom sa s nimi rozprávame, sa aj my stávame lepšími. Keď deti vychováme v tomto duchu, budú rásť aj intelektuálne. Súčasťou toho je aj ekológia. Keď budeme deti učiť umiernenosti, rešpektu a láskavosti, budú sa tak správať k svojmu prostrediu. Keď diskutujú o spravodlivosti, naučia sa prevziať zodpovednosť a konať v súlade so svojimi princípmi."

 

A čím skôr začneme tým lepšie?

"Dieťa vníma vplyvy už v prenatálnom období. Ovplyvňuje ho aj to, čo počúva jeho matka. Keď robím workshopy o cnostiach, pýtam sa ľudí, aby mi nejaké vymenovali. Dospelí majú často tendenciu sústrediť sa na zopár základných cností ako láska, spravodlivosť, jednota a majú problém pomenovať ďalšie. Keď položím tú istú otázku päťročným deťom, ktoré sa o cnostiach učili so svojimi učiteľmi v škôlke, vymenujú ich oveľa viac (neopomenú napríklad spoluprácu, lojálnosť, súcitnosť či odvahu a umiernenosť). Bahájské písmo hovorí:  Človeka považujte za baňu ovplývajúcu drahokamami nedoceniteľnej hodnoty. Jedine výchovou a vzdelaním možno docieliť, že sa jej poklady vyjavia, a umožnia tak ľudstvu, aby ich využilo.”

 

Venus Jahanpour  Foto - archív VJ

 

A čo environmentálna výchova? Ako v tomto smere viesť deti k zodpovednému životu?

"My sme napríklad do učebných osnov zaradili hodiny ekológie, čo nám pomáha neustále sa v tejto téme vzdelávať. Tento krok bol dôležitý najmä preto, aby sme začali pracovať systematicky. Sme súčasťou medzinárodného programu Zelená škola, v rámci ktorého sme vykonali environmentálny audit školy, vytvorili sme si vlastný environmentálny akčný plán a založili eko kolégium. V súčasnosti sa zameriavame najmä na budovanie eko komunity. Pozorujeme procesy v škole, v domácnostiach a vo firmách. Deti analyzujú bežné udalosti ako napríklad nákup potravín. Či obsahuje sezónne produkty a prečo je lepšie nakupovať lokálne, počítajú, koľko odpadu išlo do kompostu a prečo (prirodzený odpad z kuchyne alebo plytvanie jedlom a z akého dôvodu...). Spoločne s deťmi zvažujeme, čo potrebujeme kúpiť a aký dopad to bude mať na životné prostredie. Napríklad, na konci školského roka máme vždy stretnutie s rodičmi, taký školský piknik. Bolo by pre nás jednoduchšie nakúpiť lacné jednorazové riady, ale keďže ochrana prirody je na prvom mieste, vždy nájdeme spôsob ako zorganizovať podujatie s minimálnym odpadom (v zmysle zero waste). Rodičia nám často hovoria, ako si deti nosia tieto myšlienky domov."

 

Dnes sa debatuje aj o tom, do akej miery treba počúvať hlas detí a podporovať ho. Nedávno som si v autobuse vypočula názor staršieho manželského páru. Debatovali o tom, či je v poriadku, aby deti vychádzali do ulíc a demonštrovali. Narážali na švédsku aktivistku Gretu Thunberg a jej aktivity, ktorými upozorňuje na ochranu životného prostredia. Podľa nich takýmto spôsobom učíme deti ako sa uliať zo školy….

"Hlas detí je veľmi dôležitý. Každý máme svoju úlohu a poslanie. Vrátane detí. Sú ďaleko schopnejšie ako si myslíme. Majú veľa energie, ale aj viac nadšenia a nádeje ako my. Treba ich však viesť k tomu, aby energiu venovali na správne účely. Ak sa sťažujeme na to, že deti nezaujíma nič len mobily a zábava, nie je to náhodou len dôsledok toho, že ich my dospelí nepočúvame? Deti potrebujú najmä to, aby sme ich počúvali, aby sme ich brali vážne. No a keď ich neberieme vážne, pozerajú na seba tak, ako sa na nich pozerá spoločnosť. Negatívne. Pritom deti majú záujem aj o iné veci ako len o zábavu. Keď ich aktívne zapojíme do verejných vecí, budú sa angažovať. Deti nemusia prioritne chodiť na demonštrácie. Chodia na ne preto, lebo je to pre nich jediný spôsob, aby sme ich počúvali. Keď im ale umožníme prejaviť sa – v škole, doma, vo firmách, nepotrebujú chodiť do ulíc."

 

Kde je tá hranica do akej má škola právo vychovávať?

"Ja si myslím, že škola má vždy robiť to, čo je správne. A mali by tak robiť aj firmy. Aj človek jednotlivec, bez ohľadu na to, čo si myslia ostatní ľudia. Bez ohľadu na to, či je to ziskové alebo populárne. Niekedy nevieme, čo je správne, ale aj mýliť sa je ľudské, všetci sa učíme. No mali by sme sa držať univerzálnych hodnôt bez ohľadu na vierovyznanie. Moji rodičia to dokázali, neuhli, ani keď ich deti boli väznené, alebo museli utekať pred prenasledovaním.

Raz mi jedno dievčatko spomenulo, že doma povedala rodičom, aby kupovali vajíčka z voľného chovu. Rozprávali sme sa o tom v škole. Rodičia jej však povedali, že na také vajíčka nemajú peniaze. Spoločne sme hľadali riešenie a prišli sme k záveru, že navrhne rodičom radšej jesť vajíčka z voľného chovu každý tretí deň ako jesť iné vajíčka každý deň. Deti sú ochotné obetovať a zmeniť svoj životný štýl a dať prirodu na prvé miesto."

 

Venus Jahanpour s manželom. Foto - archív VJ

 

Keď sme pri výchove...Vy so svojimi dcérami a manželom žijete na Slovensku, Vaši bratia v Iráne, vo Švédsku, ale aj v Latinskej Amerike. Vy sama ste žili na rôznych miestach. Ako vás ovplyvnilo prostredie, v ktorom žijete, alebo ste žili?

"My v Bahájskej komunite máme takú myšlienku: jednota v rozmanitosti. Každá krajina má svoje kladné aj záporné stránky. Ja to vidím aj v škole, lebo tam máme pestré spoločenstvo detí z rôznych krajín. Treba neustále skúmať, čo je dobré a to zachovať a odstrániť to zlé. V Iráne je dôležitý rešpekt voči starším a tiež, tak ako na Slovensku, je dôležitá rodina. Vo Švédsku som ešte viac prehĺbila svoj vzťah k prírode. Škandinávia je v tomto krásna. Ich  spôsob myslenia je veľmi zaujímavý. Nezaťažujú sa byrokraciou. Myslia logicky, premýšľajú nad vecami a navzájom si pomáhajú uľahčiť život." 

 

No a čo je teda u nás dobré a čo menej dobré?

"To závisí od toho, s kým Slovensko porovnávame. Ja si myslím, že na Slovensku sú ľudia veľmi priateľskí. Teda, pokiaľ vás už poznajú. Začiatok je ťažší. V Iráne sa rýchlo skamarátite. To  som napríklad zažila aj u brata v Latinskej Amerike. Každý sa s každým rozpráva a máte pocit, že sa všetci poznajú.

Na Slovensku sa mi páči spätosť ľudí v rodine, tá blízkosť. Keď po dieťa do školy príde raz mama, raz babka a potom strýko. To si treba zachovať. Mám rada aj pokoru Slovákov. Áno, niekto to môže nazvať nízkym sebavedomím, no ja vidím aj tú pokoru."

 

Čím sme Vás naopak zaskočili?

"Keď v Iráne vypukla revolúcia, bolo to nesmierne ťažké. Všetko to prenasledovanie, väznenie, zhabanie majetku. A potom som počula, čo hovoria ľuďom v mešitách - ľudia počúvali a často konali bez toho, aby nad tým rozmýšľali... Ja som si naozaj myslela, že toto v Európe nie je. A zrazu vidím, že mnohé veci robíme len preto, lebo sa to tak robilo vždy, lebo sme na to zvyknutí. Lebo tak sa to patrí. Často počúvam, ako sa niečo nedá, ako to nejde."

 

Venus Jahanpour na konferencii TEDx 2019. Foto - TEDx

 

Angažujete sa aj v rôznych humanitárnych programoch, pracujete s rómskou komunitou, venujete sa deťom. Často v rozhovore spomíname vašu vieru, ale i rozdiely v kultúrach. Aké bolo Vaše detstvo?

"Moje detstvo bolo veľmi veselé. Mám štyroch bratov a mala som šťastie na vynikajúcich rodičov. Otec bol vždy plný energie a nádeje, bol pozitívny a veľa premýšľal. Všetko bolo pre neho možné. A mama bola veľmi odvážna. Obaja milovali vzdelanie. Nebolo im dopriate, ale u nás doma bolo vždy veľa kníh a veľa sa čítalo a učilo. Mama bola žena v domácnosti, ale pamätám si ju ako ženu, ktorá večer, keď bolo doma všetko upratané, išla na kurz alebo nejakú prednášku a vzdelávala sa. Bolo to pre ňu dôležité."

 

Teraz u mňa zapracovali predsudky – vyrastali ste so štyrmi bratmi v moslimskej krajine. Rozoberáme momentálne v našej spoločnosti silu hlasu detí. Aký hlas malo malé dievča v takomto prostredí?

"Môj otec a mama vyznávali Bahájsku vieru. Pre našu vieru je rovnoprávnosť muža a ženy dôležitá. Bola som dojatá z otca i dedka, ktorí túto myšlienku uplatňovali. U nás neboli predsudky voči tomu, či sa v rodine narodia synovia alebo dcéry. Aj na Slovensku počúvam, že je najlepšie, keď prvé dieťa je chlapec a podobne. Naopak, moji rodičia vždy chceli dve dievčatká. Jedna dcéra zomrela ešte ako bábätko. Tak čakali na piate dieťa, ktoré som bola ja – konečne dievča. Doma som nepoznala niečo také ako menejcennosť, lebo som dievča. Práve naopak. Pamätám si jednu príhodu z detstva. Bola som doma s bratom. Brat pozeral televízor. V tom prišiel otec a poprosil nás o šálku čaju. No a môj brat pred otcom povedal, že by som to mala urobiť ja, lebo som dievča. Síce to povedal len preto, lebo chcel dopozerať film, ale otec v tom momente vypol televízor a brat musel umyť všetky riady v kuchyni. Dokonca ho niekoľkokrát vrátil, ak ich umyl zle a musel umývať, až kým si neuvedomil, že takéto reči nie sú správne."

 

Rovnako to teda bolo aj vo vzdelávaní?

"V Bahájskom písme je napísané, že pokiaľ má človek viac detí a nemá peniaze na to, aby ich vzdelával všetky, má platiť vzdelanie dievčaťu. Prvé školy v Iráne založili Baháji a boli to dievčenské školy. To malo vplyv na našu rodinu. Žila som v takomto prostredí, obklopená takýmito názormi a až keď som prišla do školy, uvedomila som si, že nie všetci to vnímajú rovnako. Že takto to máme my doma. Zaskočilo ma a bola som nahnevaná, že nemôžem ísť sama von, alebo keď prišla revolúcia, že si musím zakrývať vlasy šatkou a podobne."

 

Venus Jahanpour.  Foto - archív VJ

 

Čo je s bratmi dnes, kde sú?

"Naša viera nás učí, že celý svet je jeden, tak nezáleží na tom, kde žijeme. Kdekoľvek sme, máme prispievať k zlepšeniu spoločnosti, v ktorej žijeme. Služba spoločnosti je dôležitou cnosťou. Jeden môj brat išiel hneď po škole pomáhať do Latinskej Ameriky. Dostal sa do Venezuely, kde robil na rôznych projektoch a vzdelávacích aktivitách. Teraz je v Ekvádore. Najstarší brat odišiel s manželkou do Švédska. Odišli ešte kým to bolo možné, na začiatku revolúcie. Učí na univerzite a čo veľmi oceňujem je, že učí online ľudí s Bahájskym vierovyznaním. Aby som to vysvetlila – v Iráne od revolúcie nemôže žiaden Baháj študovať na univerzite. V komunite sme si mysleli, že je to dočasné, ale nič sa nezmenilo. Pritom vzdelanie je pre nás, ako som spomínala, veľmi dôležité. Tak sme vytvorili niečo ako „underground univerzitu“. Profesori z celého sveta učia študentov online. Môj brat takto po nociach učí informatiku. Moja mama po smrti babičky vytvorila v jej byte niečo ako triedu, kde sa vzdelávali vysokoškoláci. Vláda nám to však zatvorila. Neboli sme jediní, robia to viacerí ľudia, no sú za to prenasledovaní, väznení..."

 

Zažili ste aj Vy niečo podobné?

"Áno, mala som jedného z bratov vo väzení. Keď ho pustili, utiekol do Švédska. Študoval hudbu, bol za mnou aj v Československu, lebo študoval na Janáčkovej akadémii. No keď bola mama staršia, vrátil sa do Iránu a žije tam. Jeden brat nikdy neodišiel."