Veľkonočná šibačka je slovenský zvyk, ktorý obľubuje máloktorá žena. Niektoré ho označujú za ponižujúci a násilný. Ženám sme v našej ankete položili dve otázky:

1. Ako vnímate veľkonočnú šibačku voči ženám?

2. Budú túto tradíciu dodržiavať aj vaše deti (synovia alebo dcéry)?

 

Zora Jaurová, expertka na kultúrnu politiku a kreatívny priemysel, Progresívne Slovensko:

“Mám dve sestry, takže od malička u nás na Veľkonočný pondelok zvonil zvonček odušu a pred bránou stáli spolužiaci v radoch. Ale márne. Moja mama vždy zamkla dvere a rázne povedala, nech nás Boh chráni čo len sa priblížiť k oknu, či odhrnúť záclonu.

Mala na to rôzne dôvody, okrem iného aj ten, že jej (a naša) protestantská prebudenecká výchova neholdovala “pohanským” zvykom a posolstvo Veľkej noci videla úplne inak. A tiež ten, že bola mestská žena, ktorá vyrástla na tradíciách Prešporka a zvyškové rurálne tradície, prežívajúce bez kontextu v mestskom prostredí jej nič nehovorili.

Veľkonočná šibačka tak nikdy nebola súčasťou môjho sveta a tradícií a možno práve preto som si jej bizarnosť a toxickosť uvedomila, až keď som sa párkrát pokúšala vysvetliť tento zvyk niekomu v zahraničí. Slová ako „šibačka“ a „oblievačka“ znejú tak familiárne a milo, a už sme si na ne zvykli, ale skúste to vysvetliť niekomu po anglicky. Už pri výraze „beating with a whip“ som sa väčšinou dočkala zdeseného pohľadu a po dovetku „you give him in return food, alcohol and money“ sa viacerí čudne odmlčali, pričom si očividne práve v hlave vymazávali Slovensko z mapy civilizovaného sveta.

Rituály a tradície, súvisiace s novými prírodnými cyklami, plodnosťou, či obnovou po zime majú súvislosť so ženským elementom, ale v takejto atavistickej a násilnej, ženy ponižujúcej podobe ich nájdeme tuším iba v našich končinách. Spoločnosť sama určuje, čo z pôvodných tradícií pretrvá a v akej podobe.

Preto sa na Veľkú noc radšej prejdem so svojim synom a jeho kamarátkami po prírode a budem dúfať, že po zime a tme príde opäť nový život a svet vstane z mŕtvych. Tento rok oveľa viac ako kedykoľvek predtým."

Monika Beňová, europoslankyňa:

“My veľkonočné sviatky trávime mimo domu a u nás sa vždy len “voňavkovalo” a syn dostával čokoládové vajíčka a korunky :) U nás sa nešibalo korbáčom, ani ničím iným. A pečieme jahňacinu s mrkvou a cviklou, to je tradícia ktorú máme.”

Adriana Mesochoritisová, politologička, Možnosť voľby:

“Veľkonočnú šibačku vnímam ako tradíciu, ktorá potvrdzuje rodové stereotypy a ospravedlňuje násilie páchané na ženách.  Posolstvo veľkej noci sa dá osláviť aj úplne inak, bez toho aby sme niekoho museli „vyšibať“. Túto tradíciu vôbec nedodržiavame. Iné zvyky áno: maľujeme vajíčka, pečieme barančeka, vo štvrtok jeme niečo zelené a posledné roky na veľkonočný pondelok skrývame deťom vajíčka a sladkosti a potom ich s nimi hľadáme. A len sa pokropíme vodou s prianím dobrého zdravia.  A hlavne sme veľa v prírode, tam slávime príchod jari najradšej.”

Mária Šofranko, poslankyňa OĽANO:

“Doteraz som mala taký zvyk, že v pondelok som zo zásady nebola doma, keďže nechať sa obliať nepatrí medzi moje obľúbené činnosti. Po tom, ako sa mojej dcére narodili synovia (pred 2,5 rokmi Alex a nedávno Adam), čo znamená, že k zaťovi sa do chlapskej partie pridávajú dvaja vnuci, sa pravdepodobne všetko zmení. A práve tento rok bude možný prelomový, a teda som nachystaná na svojich kúpačov. Viem, že starší Alex sa už poctivo pripravuje, dostal od mamky už aj veľkonočný korbáč z prútia.”