|
V poslednom čase sa stretávam na pracovných pohovoroch s dámami, ktoré trápi, že vek útočí viac a zákernejšie, ako to čakali.
S každou jednou čo i len menšou športovou výzvou sa mordujeme viac, ako by to bolo pred rokom. Pri každom ďalšom pohovore viac maskujeme svoj vek a nami vnímané nedostatky. Chtiac-nechtiac sa porovnávame s mladšími konkurentmi. Aj keď máme vôľu učiť sa a pracovať na sebe, nad každou učebnicou nemčiny jasne vnímame, že to ide hrozne pomaly. Hlceme lecitíny, koenzýmy a kde aké gingká, aby sme spravili čo najväčší prievan v hlave.
Práve odo mňa z pohovoru odišla dáma, ktorá niekoľkokrát zdôraznila svoj vek a ako už veci nejdú. Spravila to toľkokrát, že som sa jej jemne spýtala, koľkože to tých rôčkov vlastne má. Úprimne, nevedela som to určiť na pohľad. Mala som pred sebou krásnu zaujímavú štíhlučkú ženu, ktorá každým slovkom spochybňovala svoju existenciu a potenciál. "43", špitla. Chvíľku som na ňu ticho hľadela.
Mladá žena, ktorá má pocit, že je stará. Je to o tom, že vek 40 má svou príslovečnú mágiu a veľa z nás sa začne vnútorne rúcať? Alebo je to obava z reakcie trhu, ktorý ešte stále prahne po vymakaných tridsiatnikoch?
Ja len toľko, že ani 30tnik nemá koľkokrát čo ponúknuť. Nemá vaše skúsenosti, nadhľad a ani váš priestor. Starnutie je okrem iného aj vecou postoja - k svojmu zdraviu, vzhľadu a schopnosťou pripustiť, že s vekom prišli kvality, ktoré nás vedia prvotriedne predať.
Viem, že sebavedomie a prijatie neleží na chodníku. A že cesta k ľahkosti na duši a hrdosti na seba samú je jedna z najťažších. Ale keď pôjdete nebudúce na pohovor, pusťte to prekliate číslo z hlavy. Predajte sa cez svoju jedinečnosť. Lebo žiadna iná, taká ako vy, na svete nie je.
