|
Zaujal ma včera príspevok známej na facebooku. Katka pred dvoma mesiacmi prišla o manžela, ktorý podľahol rakovine. Nepoznali sme sa dôverne, napriek tomu to bol pre mňa šok. Registrovala som z fotiek, že pred dvoma rokmi mali svadbu a narodil sa im synček. Post, ktorý napísala ma zaujal tak, že som pri ňom stratila slová:
Áno, je to pre vás iste ťažké, ale popravde, náročné je to pre každého, tak spravme naše životy jednoduchšími. Ak ste niekedy premýšľali, o čom sa so mnou rozprávať, čo sa ma opýtať, či len tak klábosiť, tu je odpoveď:
Áno, veľmi rada sa s vami stretnem, aj keď sú to „len dva mesiace“, čo môj muž zomrel.
Áno, veľmi rada vás budem počuť, i keď vám hneď neodpíšem (mám malého syna).
Takže, áno, áno, áno. Viem, že to je pre vás ťažké, aby ste sa ku mne priblížili, preto ponúkam zopár návnad:
Je pre mňa úplne v pohode hovoriť o manželovej smrti, manželovi vo všeobecnosti, rakovine, mne a mojom živote či budúcnosti a o všetkom ostatnom. Naozaj.
Smrť nie je bežnou témou v našich životoch. Viem, že mnoho z vás nemá skúsenosť s dotykom smrti, takže neviete, ako sa s tým vyrovnať (verte mi, ani ja neviem). Napriek obrovskému smútku, nie som mŕtva. Žijem, pretože musím ísť ďalej. Cítim, že chcem ísť ďalej napriek všetkému. Samozrejme plačem, smútim, cítim sa sama, tak, že si to neviete predstaviť. Ale viem, že to bude lepšie. Raz určite. Takže, prosím, nebojte sa ma osloviť. Vdovstvo nie je nákazlivé. Ďakujem Bohu!
Stratila som slová. Zimomriavky, obrovský pocit pokory a sily. Katka to vyriešila naozaj výborne. Až som si hovorila, škoda, že som to podobne nevyriešila aj ja pred skoro piatimi rokmi. Hovorila mi totiž z duše. Pamätám si, aké to bolo, keď moja mama zomrela a ľudia nevedeli, ako sa mi prihovoriť. Smrť a rakovina boli tabu. Ani zábavná príhoda či smiech neboli na mieste. Akoby jediné, o čom sme sa mohli baviť, bolo počasie. A o to viac som sa cítila izolovane.
Za ten čas sa v životoch ľudí v mojom okolí udiali mnohé závažné i menej závažné udalosti. O niektorých som sa však ani nedozvedela. Napríklad, kamarátka sa trápila vo vzťahu. Na otázku, prečo mi doteraz o tom nepovedala, odvetila: Tvoja mama zomrela a ja ti tu plačem ako 15-ročná tínedžerka kvôli tomu pakovi. Nie som ako ty, ešte som v živote nikoho nestratila. Nezažila som také tragédie. Predsa kvôli frajerovi nebudem chodiť za tebou.
Na čo som jej vynadala a povedala: Za kým iným by si mala ísť? V živote som zažila hrozné straty, mám takpovediac kvalifikáciu na to, ubezpečiť ťa a povedať ti, ako to v pohode prežiť.
Ak mám za seba hovoriť, nielen že nemám problém hovoriť o strate rodičov, veľmi rada si vypočujem aj priateľov. Ako Katka povedala, nie je to nákazlivé. Nebojte sa k nám priblížiť.
