|
Ak zasejeme neplodné semienko, nepozbierame úrodu. Ak zasejeme petržlen, nevyrastie cukrová kukurica. Čo sejeme, to žneme. Čo mlčky tolerujeme, tomu sa darí. Veľké veci sa skladajú z množstva malých súčastí. Aj veľké zlo sa nabaľuje z tolerovania menších priestupkov voči dobru.
Malý žiačik je v škole šikanovaný. Je správne vychovávaný, slušivo sa oblieka, vzorne sa správa, má výborné výsledky. Doma ho učia, že sa nesmie biť, že slabším má pomáhať, hlúpejším, menej šikovným a chudobnejším sa nesmie posmievať. Ráno nechce ísť do školy, bolí ho hlava, brucho. Zo školy sa vracia nervózny, nevie presne pomenovať, čo sa deje.
Matka sa mení na detektíva. Ide do školy. Zisťuje šikanu. Učiteľka ju potvrdzuje. Matka citlivo dohovorí malým násilníkom, lebo vie, že je to ich volanie o pomoc. Jeden, tmavšej pleti, pochopí a už viac neubližuje. Druhý, starší, z „dobrej“ rodiny si so sebou aj tak nevie rady a v násilí pokračuje. Do školy je predvolaná jeho matka. „Môj syn je dobrý, on doma poslúcha.“ Nie, on si aj doma, aj vonku robí, čo chce, ale rodina je tolerantná.
Šikanovaný ide do pedagogicko–psychologickej poradne. Aby vedel situáciu zvládať. Ten násilný chlapec je tiež odporúčaný na vyšetrenie a terapiu, no matka odmieta. Oni nemajú problém. Dedina a predsudky. K psychológom chodia iba blázni, jej syn nie je blázon. Nie je! On je chúďa dieťa, ktorému rodičia nechcú pomôcť a nedávajú to, čo potrebuje. A to nemyslím, že by mu čosi fyzicky chýbalo.
Šikanovaný bol v poradni. Všetci ľudia všetko vedia. Fíha, ten je nenormálny. Už nie je utláčaný len tým malým nešťastníkom, už má nálepku. Učiteľka situáciu nezvláda. Rodičia sa striedajú ráno pri strážení detí v škole. Kým pani učiteľka vypije svoju rannú kávu a pokecá s kolegyňou. Často až do štvrť na deväť.
Rodina má toho dosť a dieťa berie zo školy. Najprv na deň, aby si oddýchlo a upokojilo sa. Je prirodzené, že sa v ňom kumulujú negatívne emócie, ktoré, samozrejme, nemôže ventilovať v škole, tak trpia domáci.
V novom školskom roku žiaden pokrok k lepšiemu. Pani učiteľka, síce milá - fajn človek, situáciu nevie riešiť profesionálne ani zodpovedne. Otec aj matka už majú dosť. Prekladajú syna do inej – vzdialenejšej školy. A opäť žiaľ musia, aj keď v menšej miere bojovať za právo syna na pokoj svätý od všetkých zúfalých volaní nešťastných detí o pomoc.
Rodinám sa na dedine (ani v meste) nežije ľahko. A kedy sa aj ľahko žilo! Rodičia pracujúci len kvôli peniazom - vo fabrikách, na zmeny: nočné, ranné, poobedné. Pracujúci v sobotu aj nedeľu sú unavení. Splátky, hypotéky, náklady na stravu, domácnosť, práce doma a vonku okolo domu. Na deti je málo času a aj ten radšej prežijú na kávičke s kámoškou alebo pri telke.
A najhoršie je, že mnohým dospelým chýba schopnosť priznať si vinu. Priznať, že ten môj syn, tá moja dcéra, hoc ma to mrzí, má ozaj problém, naozaj sa nespráva správne. A tak učia svoje deti, ty si dobrý, hoc robíš zle, ty si nevinný, hoc šikanuješ, ty za nič nemôžeš, to on provokuje.
Kde sa berie to veľké zlo? Pomaly a nenápadne nám rastie z takých malých semiačok, ktorým nesprávnym vedením, nevšímavosťou alebo chorou hrdosťou dovolíme rásť v našich deťoch. A za to nemôže žiaden politik, žiadna politická strana!
Prečítajte si aj Správny súrodenec je poklad
