Ja si to začínam hovoriť čoraz častejšie, a hlavne čoraz akútnejšie si uvedomujem, že hovoriť nestačí, treba konať. Ani chudnúť, prestať fajčiť, zdravšie jesť, menej sa stresovať, viac cestovať by sme nemali chcieť až na dôchodku, alebo od toho povestného pondelka, ale už dnes.

Za posledné obdobie som sa stretla s nesmierne silnými ženami, ktoré obdivujem, sú mi v mnohom vzorom, každá z nich v niečom inom. Sú vo veku, kedy by mohli byť mojimi mamami, som vďačná, že sú mojimi kamarátkami. Vždy sa na ne teším, naše posedenia sú intenzívne, pozitívne a v zásade perfektné. Teraz to bolo nejaké iné – moje dámy boli smutné a sú samé.

 

Umieranie v priamom prenose

Gréta je powerhouse, riadi veľkú firmu, pracuje nonstop, stará sa o svoju širokú rodinu, lebo sama nikdy deti nemala. V neskoršom veku stretla lásku. A on – muž jej života jej teraz odchádza pred očami. Je unavená, lebo vie, že trpí. Smutná, lebo vie, že ten koniec je nezvratný. Niekedy sa cíti, akoby sa rúhala, lebo už chce, aby prestal bojovať... aby si ho Pánboh povolal. On – nevládny a chorý sa dožaduje jej spoločnosti. Gréta – vyčerpaná, sedí pri ňom, hladká ho za ruku a plače, pretože ich spoločný čas sa naplnil. Už nestihnú spolu precestovať svet, ako si naplánovali...

 

Zažila všetko

Eva prvého manžela pochovala, s druhým sa rozviedla. Sama vychovala troch synov, má vlastnú firmu, za sebou už dva infarkty a aj keď sa drží výborne, je taká nijaká. Slobodne už môže robiť čo chce, byť s kým chce... Napriek tomu viac ako plány do budúcnosti, okupuje jej myseľ rekapitulácia minulosti. Nikdy nič nerobila len pre seba, buď boli na prvom mieste deti, práca, manžel alebo iné povinnosti. A dnes – už veľa nevládze a nemá ani ten prepotrebný čas či energiu. Hovorí: „Čo môžeš urobiť dnes, odlož na zajtra, počká ťa to, ale čo môžeš dnes zažiť, ber všetkými desiatimi a neotáľaj."

 

Všetko je tak, ako má... len neviem prečo

Sofia je mimoriadne životaschopná, krásna. Vie si dovoliť, aj sa pochváliť. Vždy si pri nej vravím, nauč sa tejto úprimnej pohostinnosti. Naposledy sme triedili jej šatník. Vyhadzovala – všetko s krátkym rukávom a všetko v dĺžke po a nad kolená. Lebo to je vraj tak, že ak si podobné kúsky nedovolíš do tridsiatky, poťažmo štyridsiatky, potom už sotva. Sofia si ich dovolila aj dlhšie, ale teraz už nastal ten čas. Je múdra, vie že muži v priemere odchádzajú o päť rokov skôr ako ženy, mladšieho však nechce. A o „starca“ sa tiež nechce starať. Tak – si líha a zaspáva sama, modlí sa a dúfa...

 

Každá minúta sa počíta

Mirke pred pár rokmi veľmi vážne ochorel manžel. Prežili peklo na zemi, aj keď nikdy neprestala veriť, k víťazstvu v podobe jeho záchrany sa dostali tŕnistou cestou cez transplantáciu srdca, kedy ona chodila do dvoch robôt a k tomu ešte cítila najväčší strach. Po prežitom sa jej úplne zmenili priority a s najväčšou láskavosťou v tvári mi hovorí ako na ničom len na zdraví, láske a čase strávenom s milovanou osobou nezáleží.

 

Všetky tieto ženy veľa dokázali, ale veľmi sa ponáhľali. Spomalili buď pred poslednou zákrutou, alebo až, keď si uvedomili, že ich život jazdí šialenou rýchlosťou a cieľová rovinka už nie je až tak v nedohľadne. Z ich múdrosti by sme sa mohli (mali) poučiť. Keď nejde o život, ide o fazuľky a preto si užívajme. Kým môžeme.