Čo si myslia vplyvné Európanky o ženskej kandidátke na prezidentku? Aké kvality by mala mať, aby uspela a prežila v politickom ringu?
Bohumila Tauchmannová chodila po Slovensku s dvoma taškami. V jednej mala osobné veci, v druhej stolík, aký vidíte v supermarketoch, keď sa robia ochutnávky. “Stála som pri stolíku štyri až sedem hodín, podľa počasia,” hovorí. Ľudia ju volali Prezidentka ulice.
Kolinda Grabarová Kitarovičová je prvou ženou, ktorá sa stala prezidentkou v Chorvátsku. Podľa novinárky sa však doma žien nezastane, keď sú ich práva porušované.
Veľa vecí sa nezmenilo. Neustále komentovanie toho, či sa Zuzana Čaputová usmieva alebo by sa mala usmievať, či má predstaviť rodinu a ukázať sa s deťmi, nakoľko má alebo nemá hovoriť o svojom súkromí.
Keď sa opýtate malých detí, čím by chceli byť, nenájdete veľa dievčat, ktoré by chceli byť prezidentkou. Zuzana Čaputová so smiechom spomína, že ani ona vôbec nesnívala o prezidentskom kresle. Prvým profesijným snom bolo maľovať keramiku. Na otázku, či chce byť inšpiráciou pre mladé dievčatá, odpovedá, že to nejde naplánovať.
Ženy v súčasnosti majú v brandenburskom krajinskom parlamente len čosi vyše tretiny kresiel. Tento fakt sa pripisuje neschopnosti politických strán postaviť do volieb viac ženských kandidátok. Podobné zastúpenie majú ženy aj v nemeckom spolkovom sneme, kde po voľbách v roku 2013 získali 36,5 percenta mandátov, no po voľbách v roku 2017 už len 30,8 percenta.
Takmer všade, kde som videla najhoršiu očierňovaciu protikampaň, vyhrali práve ľudia, ktorým sú takéto praktiky cudzie a proti ktorým boli antikampane vedené. Dnes mám osviežujúci pocit, že voliči premýšľali a nenechali sa nachytať, hovorí doktorandka politológie a hovorkyňa strany SPOLU Silvia Hudáčková, ktorá sa venuje téme ženy v politike.
V Zlatnej na Ostrove a v Sikeničke už minimálne 16 rokov vládnu ženy a inak tomu nebude ani v nasledujúcom volebnom období.
Jana Vaľová patrí k najvýraznejším tváram Smeru. Členkou strany je od roku 2000.
Pomerne veľká časť spoločnosti je síce kritická voči nerovnovážnosti, ale na druhej strane má pocit, že takto to bolo odjakživa, že je to nejakým spôsobom prirodzené a nedá sa s tým veľa robiť, hodnotí spoluautorka štúdie Zora Bútorová.
